Až niekedy rozmýšľam, či sa na vetu „Tady si, kluci, přísahejme …“ nevzťahujú nejaké autorské práva.
Tá veta padla niekedy v lete roku 1986, keď sme boli na odbornej praxi v spriatelenej, tej „demokratickej“ časti vtedajšieho Nemecka. Keďže sme mali špecializáciu cestovný ruch a spoločné stravovanie …. tak sme tie lokály chodili kontrolovať. Po odbornej stránke, všakáno. Stále sa však na nás niečo „nalepilo“.
Po týždni si jedno ráno Zdeněk spravil takú menšiu rekapituláciu v hlave a vyhlásil tu pamätnú vetu:
„Kluci, takhle to dál nejde! Tady si přísahejme, že dnes jenom Colu!“.
Prejdime do súčasnosti…
S Petrom sme si snáď o októbra minulého roku písali, čo sme si nové kúpili z tej bohatej knižnej produkcie. Neprešiel snáď ani týždeň, aby sa jeden z nás nepochválil novou knihou. V januári, keď sme v antikvariáte plánovali výlet, sme si povedali: „Takto to ďalej nejde. Kupujeme trojnásobne viac, ako stíhame prečítať. Tomu musí byť koniec…“ a potom som si spomenul na to leto 1986 a predniesol som pamätnú Zdenkovu vetu: „Tady si přísahejme, že do apríla si už žiadnu knihu nekúpime!“
Držali sme sa obaja statočne. Posielali sme si jeden druhému tipy na knihy a čakali, či ten druhý podľahne.
Potom prišla nešťastná Bratislava. Cestou na koncert do Slovenského rozhlasu Peter akosi nenápadne navigoval cez Obchodnú ulicu. A tam na nás svojimi svetlami zažmurkal Martinus.
„Nezájdeme?“, spýtal sa Peter
„Môžeme…“, odvetil som
Výsledkom bolo, že Peter vychádzal s troma knihami a ja s jednou. On sa vyhovoril, že to nie pre seba, ale ako darček druhým …
Och aké priehľadné … Asi tak, ako moja výhovorka, že tú scifi som kúpil Bei (ktorá scifi nečíta).
Tak sme zahrali na druhú strunu. Je predsa marec a marec je odjakživa mesiacom knihy. A sviatky si treba uctiť.
Aby som dokončil ten príbeh z NDR … Podľahli sme hneď v ten večer. Len pri Cole to neostalo.
Krásny víkend priatelia!
Ako vy bojujete so svojou knižnou závislosťou? Aké výhovorky používate? Dnes je piatok trinásteho. Tak možno to bude dobrá výhovorka))
