Ahoj, už sme doma, nepôjdeme na západ slnka na Rankovské skaly?“, zapípalo mi na Whatsappe.
„Ahoj, sadím teraz stromčeky, ale budem sa ponáhľať, aby som to stihol“, odpovedal som.
„O 17,39 je západ, od kríža hore je to 50 minút“
Čože? Nejako si nepamätám, že by som tam vybehol pred troma rokmi za menej ako hodinu..
„Čo pre teba 50 minút, pre mňa 80… Ty si horal zo stredného Slovenska, ty si vyrastal sám v lese, ty to máš v genetickej výbave….“
Zaparkovali sme a po prvom kilometri bolo u mňa jasné, že zimná prestávka bez pohybu (ale aj vek) zanechali na mojom tempe stopy. Hodinky mi neustále pípali a upozorňovali na vysoké tepy, tak som musel odpočívať.
Keď sme po asi 80 minútach zastali neďaleko výhľadu, vedel som že sme to stihli len tak tak …
Všade naokolo len ticho a oranžové slnko sa začalo jemne dotýkať Volovských vrchov.
Obligátna fotka na „Dreyfusovej lavičke“ a hajde domov
Bolo šero, na konci sme si museli prisvietiť čelovkou. Celou cestou mi Peter trpezlivo rozprával príbehy z knihy o záchranároch. Ja som pozorne a ticho počúval a snažil som sa v tej tme nespadnúť na nos. (kniha sa volá: To ťa musí baviť – Oľga Krajčiová)
Lúka na konci trasy nám pripravila skvelé divadlo. Stačilo zodvihnúť hlavu nahor a úplne jasná hviezdnatá obloha nám bola záverečnou odmenou.
Tak aby som neklamal, pre mňa bolo odmenou aj tých 8 kilometrov a spálených 1000 kalórií.
Hor´ sa do nového týždňa, priatelia!
PS: pojem „Dreyfusova lavička“ mám z knihy Henriho Charriéra – Motýľ, kde sa spomína, keď boli väzni na Diabolskom ostrove. Pozorovaním mora vypočítali vlnu, do ktorej neskôr skočili a utiekli z ostrova. Kto to bol Dreyfus, si vyhľadáte na wikipedii. 😉
