Krásne počasie, polooblačno, s jemným vetríkom dalo spočiatku zabrať našim zipsom. To preto, že sme sa každú chvíľu rozzipsovali a následne na to aj zazipsovali. Neskôr vyšlo slniečko a to nám nádherne spríjemnilo výstup.

Po zelenej sme vyšli do Sedla Dobšinského vrchu a napojili sme sa na legendárnu červenú značenú trasu – Cestu hrdinov SNP. Celé okolie bolo poznačené značným polomom, ktorý sa však už nádherne zahustil samovýsevom.

Vstupujeme do zalesnenej časti, kde nás značka upozorňuje na zvýšený výskyt medveďa. To, že v tejto oblasti je asi riadna divočina svedčili aj mnohé výkaly divých zvierat a na troch miestach i ohlodané kosti nejakého srnca, alebo jeleňa.

Minuli sme Ostrú (1014 m) a pred nami sa zjavila novučičká drevená stavba – rozhľadňa a útulňa. Ako napotvoru, tu sme stretli ľudí. Dali sme si občerstvenie a keď sme odchádzali, spolu s nami odišli aj ostatní.

Cikcakovito sme došli Pod Stromišom, kde nás po krátkom výšľape očakávala ďalšia drevená stavba. Krásna a dobre udržiavaná útulňa Gálová. A čo nás tam čakalo? No predsa ďalší turisti. Na trase sme fakt za celý deň nestretli nikoho. Len na týchto vyhliadkových bodoch. So správcom útulne sa dávame do reči a presvedčí nás na jedno pivo. Keď sa dozvie, že ideme smerom na Babinú, tak nám len poradí: „Rozprávajte sa. Náš macko sa už potuluje po okolí.“

Opúšťame červenú značku a pri výstupe na Babinú (1278 m) si uvedomujem, že už mám aj pomaly dosť. Na prvú jarnú záťaž aj by celkom stačilo. Na mape nájdem jednu skratku, ktorá by nám (teda hlavne mne) skrátila trasu aspoň o kilometer a ušetrila by asi 200 nastúpaných výškových metrov.

No keď sme prišli na inkriminovanú skratku, tak sme usúdili, že tá skratka by nás viedla po neznačenom, úzkom, nevyšliapanom chodníku nejakou divočinou, kde by si práve maco mohol ležať spokojne na chrbte a rozmýšľať z dlhej chvíle, ako by nás vystrašil.

Stúpame teda na Babinú. Motáme sa v kraji poznačenom silným polomom. Ale mladina už o sebe dáva vedieť a o desať rokov tu už bude husto. Odmenou sú nám krásne, trochu zahmlené výhľady na Vysoké Tatry a Kráľovú hoľu.

Od Babinej začína klesanie. Človek by sa aj potešil, ak by nezistil, že to klesanie je prudké. A nekonečné. Ozývajú sa moje stehná. Začínajú riadne štípať. Posledné dva kilometre k autu už boli pre mňa len také trápenie s jednou vetou na mysli „Už tam budem?“.
Ešte pred súmrakom sme došli do auta a spokojne si sadli.

Fajne bolo. Obaja sme zhodnotili.

The post Za mackom appeared first on staredobre.sk.

Čože? Nejako si nepamätám, že by som tam vybehol pred troma rokmi za menej ako hodinu..

„Čo pre teba 50 minút, pre mňa 80… Ty si horal zo stredného Slovenska, ty si vyrastal sám v lese, ty to máš v genetickej výbave….“

Zaparkovali sme a po prvom kilometri bolo u mňa jasné, že zimná prestávka bez pohybu (ale aj vek) zanechali na mojom tempe stopy. Hodinky mi neustále pípali a upozorňovali na vysoké tepy, tak som musel odpočívať.

Keď sme po asi 80 minútach zastali neďaleko výhľadu, vedel som že sme to stihli len tak tak …

Všade naokolo len ticho a oranžové slnko sa začalo jemne dotýkať Volovských vrchov.

Obligátna fotka na „Dreyfusovej lavičke“ a hajde domov

Bolo šero, na konci sme si museli prisvietiť čelovkou. Celou cestou mi Peter trpezlivo rozprával príbehy z knihy o záchranároch. Ja som pozorne a ticho počúval a snažil som sa v tej tme nespadnúť na nos.  (kniha sa volá: To ťa musí baviť – Oľga Krajčiová)

Lúka na konci trasy nám pripravila skvelé divadlo. Stačilo zodvihnúť hlavu nahor a úplne jasná hviezdnatá obloha nám bola záverečnou odmenou.

Tak aby som neklamal, pre mňa bolo odmenou aj tých 8 kilometrov a spálených 1000 kalórií.

Hor´ sa do nového týždňa, priatelia!

PS: pojem „Dreyfusova lavička“ mám z knihy Henriho Charriéra – Motýľ, kde sa spomína, keď boli väzni na Diabolskom ostrove. Pozorovaním mora vypočítali vlnu, do ktorej neskôr skočili a utiekli z ostrova. Kto to bol Dreyfus, si vyhľadáte na wikipedii.

The post Dreyfusova lavička appeared first on staredobre.sk.