Dom s dvoma amormi

Ivan Horváth

Vydalo: Tatran, Bratislava, 1973

Stav:  dobrý

Prebal:  zachovalý

Jazyk:  slovenčina

Autor obálky:  Emil Bačík

Vydanie:  1.

Edícia:  Hviezdoslavova knižnica (219)

Výtlačkov:  5000

Strán:  324

ISBN:  61-382-73

0,90 

Dostupné

Krátky popis:

stav: dobrý, neautorské venovanie

Ivan Horváth (1904 — 1960) — patrí k tým autorom, ktorých právom možno nazvať zložitými umeleckými osobnosťami. Vysokú umeleckú kultúru, rozhľadenosť po svetovej literatúre, úsilie o novú podobu našej literatúry, ako aj umeleckú osobitosť, ktorou sa odlíšil nielen od staršej literárnej generácie, ale aj od svojich generačných druhov, skúmateľ i orientovaný čitateľ zaregistruje už pri prvom dotyku s dielom Ivana Horvátha.

Horváthova próza, ako väčšina próz mladej, nastupujúcej generácie, chcela zdôrazniť predovšetkým osud indivídua, jeho citový život, preto si všímala konflikty vyplývajúce z jeho sily alebo slabosti. Bol to obrat od osudov národa k osudom jednotlivca. Ivan Horváth je súčasťou tohto literárneho smerovania od celku k indivíduu. Nadto ide v jeho próze o vlastný prínos, o nový prístup k realite človeka, o umelecky nový prístup, o lyrizmus, ktorý nespočíval v naturalizme slovenskej lyrickej prózy tridsiatych rokov (Ondrejov, Chrobák, Figuli, Švantner), ale vychádzal z pozorovania človeka, jeho vnútorných emócií, za ktorými sa autor ponáral do svojich postáv, prípadne ich vyvolával v ich predstavách...

Človek Horváthovej prózy včleňuje sa do spoločnosti, žije v nej, prichádza so svojím vkladom ľudských vlastností a odchádza z nej, pretože je v nej zraňovaný; no odísť mimo ľudský priestor nemôže; vracia sa k prírode, k spomienkam na mladosť alebo sa rozhoduje vykonať zdanlivo oslobodzujúci skutok, ktorým sa vykupuje od rozličných závislostí. Horváthov človek je determinovaný, a to tým, že nemôže prekonať sám seba, že sa nemôže oslobodiť od seba samého. Aj keď sa zdanlivo jeho postavy vymykajú z presného spoločenského zatriedenia, poskytujú mnoho podnetov pre poznávanie človeka, a to ani nie natoľko ľudských vlastností (tie neraz vynikajúco predstavili kritickí realisti) ako skôr ľudských situácií, položení, stavov...

Aj keď sú v Horváthových prózach drastické situácie, aj keď jeho postavy konajú neraz iba podľa diktátu svojej vášne, aj keď ani jedna z nich neprednáša nijaké umravňujúce prejavy, predsa len spisovateľovo dielo je hlboko humánne. Táto humánnosť spočíva v schopnosti odlíšiť jednotlivé situácie človeka, odkryť sily, ktoré vplývajú na jeho rozhodnutie, predstaviť konflikty na rovine psychicko-morálnej. A hoci niet v Horváthových prózach nijakých proklamovaných istôt, hoci sa vôbec nepokúsil o vytvorenie typov, hoci neheroizoval, je Horváthovo umenie ľudsky veľmi pozitívne, lebo preniká do stavov skrytých i skrývaných, lebo predstavuje človeka a jeho vnútorný svet, necháva ho prejsť mnohými skúškami, v ktorých si Horváthove postavy musia zmerať sily samy so sebou a so svetom, ktorý ich obkľučuje.

(Z knihy Karola Rosenhauma: Podobizeň Ivana Horvátha, Bratislava 1967. )

Sledujte nás na Facebooku