KONIEC HRY

Krátky popis:

Kriminalizmus odjakživa zasahoval krásnu literatúru, ktorá nevylúčila zo svojho sveta ani zobrazenie zločinu, jeho analýzu, skúmanie psychosociálnych a spoločenských príčin a následkov. Morbidná moc vraždy fascinovala autorov od Euripida cez Shakespeara, Dostojevského, Poa, Faulknera až po súčasných spisovateľov, ktorí píšu kriminálne príbehy alebo využívajú ich prvky a motívy. Mitanov príbeh Koniec hry navonok inklinuje ku kriminálnemu románu, na druhej strane sa od neho odkláňa k románu spoločenskému, a to nielen psychologizmom, prehĺbenou psychologickou analýzou zločinu, páchateľa, obete, ich privátneho a pracovného prostredia, ale aj historicko-sociálnou charakteristikou rodiny, jej predkov, v istom zmysle predhistóriou cesty, ktorá viedla k zločinu a ktorá z neho nevedie von, najmä však svojou závažnou spoločenskou výpoveďou, ideovo-etickým zástojom knihy ako celku. Mitana nepotvrdzuje automatizmus žánrového riešenia, ale potvrdzuje automatizmus logiky hry až do konca, ktorú chce práve odhaliť a ukázať. Falošná lokalizácia viny je jej súčasťou. Vrah sa nevykupuje, ale berie na seba ďalšiu vinu, vylučuje sa z katarzie, ktorú mu mohla poskytnúť spoločnosť, iní ľudia, už nikdy nebude mať pokoj, jeho vzťahy k ľudom zostanú naďalej narušené. Tak sa rozhoduje rozprávač (autor) spolu s vyšetrovateľom, ktorý pracuje i za neho a v jeho mene, oni odsudzujú na večné zatratenie spáchaný zločin ako prejav morálky amorálnosti, malomeštiackeho egoizmu, na ktorý mieria; berú si pod lupu jeho nezáväznosť, neautentickú netotožnosť, netotožnosť človeka so sebou, ktorá sa manifestuje v celom príbehu, v postoji jeho postáv k vlastným skutkom, ale aj k iným ľudom. Základný nedostatok pocitu zodpovednosti napokon vylučuje protagonistu i z vlastnej rodinnej tradície. Mitanov román svojim ideovým zacielením pomáha úsiliu našej spoločnosti ozdraviť súčasnú morálku, pomáha rozpoznať morálne zlo v postojoch časti spoločnosti a prehlbuje vedomosti o morálnej zodpovednosti jednotlivca za svoje činy.
Vincent Šubík

Dušan Mitana napísal zaujímavý a čitateľsky príťažlivý román. Prvá príčina jeho čitateľskej atraktívnosti bude zrejme v žánrovej charakteristike: je to psychologický román s výraznou kriminálnou zápletkou. Druhou príčinou čitateľskej pôsobivosti románu je jeho tematické zameranie, je to príbeh zo súčasnosti a je obsadený postavami z intelektuálno-umeleckého prostredia. Miestom deja je Bratislava, s ktorej topografiou sa tu narába veľmi konkrétne. Je to v širokom zmysle slova "rodinný román" a v užšom tematickom vymedzení román o totálnej deštrukcii manželského spolužitia. Ideové ťažisko Mitanovho románu spočíva viac v oblasti individualnej mravnosti ako vo sfére spoločenskej morálky, hoci jeho rozprávanie navodzuje aj týmto smerom isté reálne súvislosti (najmä cez retrospektívne podaný životný príbeh protagonistovho otca). Koniec hry je príbeh o probléme autentickosti ľudského indivídua, jeho života (súkromného i pracovného), jeho medziľudských vzťahov, a zároveň je to príbeh o zodpovednosti predovšetkým za seba samého a o mravnej schopnosti či neschopnosti doviesť túto zodpovednosť až do "konca hry". Je to zatiaľ umelecky najzávažnejšie dielo tohto ešte stále mladého a nepochybne nadaného prozaika.
Stanislav Šmatlák

V románovom rukopise zo súčasnosti sa Mitana nespreneveril najlepším výdobytkom svojho prozaického rukopisu: znova sa usiluje psychologicky ozrejmovať pohnútky ľudských činov, pracuje s napätím, vnútorným tajomstvom, pričom zostáva starostlivým komentátorom, hodnotiteľom, kritickým znalcom ľudských pováh. Mitana sa úspešne zhostil úlohy vytvoriť podobizeň ľudí zasiahnutých rozkladom, zbabelých, egoistických, neschopných radikálnych rozhodnutí, pokryteckých. Mitana sa jednostranne nevyžíva v pitvaní psychických útrob postáv, ale vystupuje ako spoločenský kritik, smelo oscilujúci na hrane groteskného a tragického, absurdného až hyperbolizujúceho, ironicky odmietajúceho morálne zlo v ľuďoch. V pozoruhodných analytických pasážach, sprevádzajúcich čiastkové činy a rozhodnutia postáv, necháva postupne zvučať všetky akordy ľudskej nenávisti, odvážne rozoberá a hodnotí varianty konania a reakcii postáv, zdôrazňuje myšlienku o ohrození človeka znútra, vinou vnútorného povahového zla, neznášanlivosti, odcudzenia a chorobného egoizmu. Na pozadí komorného príbehu o zločine a treste, o vine a priznaní, porovnávaním životných východísk detstva a mladosti, činmi a cieľmi dospelého súčasníka (vrátane jeho neúprosného "skúšania" autorom, ktorý mu nedovolí ani na chvíľu stať sa plytkou, románovo nezaujímavou postavou) rozvinul Mitana nelichotiaci a vďaka dôslednému zapojeniu postáv do širších súvislosti i spoločensky viacznačný obraz nášho dneška. Je to príbeh o úsilí prekonať samého seba, pokus o očistu za cenu istotne neľahkú, mieriacu však, vďaka intelektuálnej, umelecky presvedčivej sile autorovho rukopisu, k pozitívnemu východisku.
Ivan Sulík

Keď som pri vyjdení tejto knižky roku 1984 formuloval krátky autorský komentár, nevedel som, že budem môcť využiť tento priestor ešte raz, viďaka tomu, že Koniec hry vyjde v druhom vydaní. Hoci som, prirodzene, dúfal tak ako každý autor, že kniha sa stretne so záujmom čitateľov, že otázky a problémy, ktoré znepokojovali autora, nenechajú ľahostajnými ani čitateľov. Z tohto hľadiska je pre mňa nové vydanie istou satisfakciou: reakcie často protirečivé svedčia o tom, že nebolo zbytočné riskovať aj prípadné nedorozumenie. Leho dobre som si to uvedomoval - nebezpečenstvo jestvovalo. Našťastie, absolútna väčšina čitateľov i kritikov správne pochopila môj zámer, preto by som si dovolil odcitovať iba pár slov z kritickej diskusie o románe na Zväze slovenských spisovateľov, ktorej záznam bol publikovaný v časopise Romboid (10/1985). Slávik je samozrejme hyperbola, zväčšenina, výnimka, ale potencionálne v každom z nás rastie takýto Slávik, ktorý síce nevraždi, ale zabíja v nás toho, kým sme chceli byť, robí nás takými, akými sme byť nechceli... V tomto zmysle je teda Mitanov román románom preventívnym: hovori nám, že Slávik je síce výnimka, hyperbola.. ale je tu medzi nami, rastie, vyvíja sa..."
Slová prevencia, varovanie, výstraha sa v hodnoteniach často opakovali a hoci samy osebe nie sú zárukou "ideovo-estetických kvalit" románu, nazdávam sa, že ich možno akceptovať ako "dôkaz" o porozumení medzi autorom a čitateľmi tohto románu o tragickom.
(či tragikomickom?) nedorozumení... Najmä preto, lebo preventívna funkcia knihy, ako to vari dostatočne presvedčivo dokumentovali analýzy literárnych teoretikov i ohlasy obyčajných čitateľov, nebola v rozpore s jej funkciou umeleckou; napriek jej "kriminálnemu pôdorysu". Keď však zdôrazňujem pri tejto príležitosti práve túto úlohu, robím tak v nádeji, že aj ďalší potenciálni čitatelia pochopia, o čo mi išlo. Predovšetkým - teda povedané veľmi zjednodušujúco, aby sme predišli nedorozumeniu, aby sme si lepšie rozumeli, aby sa podobný príbeh ako v tomto románe neodohral aj v skutočnosti, aby zostal
iba mojim "výmyslom".
Lebo aj v tom a možno najmä v tom je zmysel tvorby: umeleckými prostriedkami pôsobiť na aktivizáciu indviduálneho i spoločenského vedomia. O riziku, ktoré s tým nevyhnutne súvisí, už bola reč.
Dušan Mitana
*-*