LYRIKA, POÉMY A INÉ ROZPRÁVKY

Krátky popis:

V nijakej krajine na svete nenájdeme dnes básnika, ktorého by potomkovia tak čítali ako Alexandra Sergejeviča Puškina (1799-1837). Shakespeara všade viac hrajú, ako čítajú, a v nákladoch, v akých sa dostávajú v posledných desaťročiach do rúk čitateľov aj také veličiny európskej poézie, ako Goethe a Heine, Byron a Shelley, Hugo a Musset, za Puškinom ďaleko zaostávajú. Jeho posledné slová o posmrtnej sláve jeho veršov splnili sa priam s istotou, ktorá mrazí.
Pritom bol aj Puškin ešte duchom vzácne univerzálnym. Do 38. roku svojho života, veku aj v tie časy ešte naozaj nekmeťovského, stvoril košaté dielo lyrické, epické a dramatické a tak ako položil fundamenty modernej ruskej poézie, rovnako to bol on, kto stál aj pri kolíske ruskej prózy. Celé dve stáročia ruskej literatúry sa k nemu priznávajú ako k prameňu, z ktorého sa pohýnali ich vlny: Tolstoj i Dostojevskij, Bunin i Bulgakov, a pravdaže a predovšetkým Lermontov a Nekrasov, Blok, Majakovskij, Jesenin...
Hneď vlastné jadro jeho odkazu, lyrika, ohromuje podnes svojou monumentálnosťou a komplexnosťou, tým, ako vedel vo svojom lyrickom autoportréte podať sugestívny obraz čias. Vyšiel povinne ešte z klasicizmu, no prvý v Rusku a ako jeden z prvých v Európe ho geniálne prekonal. Ako hlavný kódex si zvolil úprimnosť lyrickej výpovede, ktorá bola za jeho života aj pre jeho intímnych priateľov taká šokujúca. A rovnako odvážne overil si na sebe - s rizikami, o ktorých nám jeho životný osud podal také neradostné správy - konštituovanie sa básnika v spoločenskom dianí. Bol to on, kto uviedol ruskú poéziu na kolbište dejín, do sváru s mocnosťami, zotročujúcimi, mrzačiacimi a zahanbujúcimi človeka. Puškinova nekonformnosť, Puškinova revolučnosť spájali ho s hrdinskými dekabristami, no pritom aj vo sfére básnického činu míľovými krokmi predbiehali dobu. Po ňom len Majakovskij oprel sa s takým neľútostným zaujatím do všetkých stĺpov ruského samoderžavia: do šľachty, rodiaceho sa meštiactva a parazitnej cirkvi.
Cyklus Puškinovej lyriky, zaradený v čele tohto dosiaľ najrozsiahlejšieho výberu z jeho literárneho odkazu, značne prekonáva šírkou záberu to, čo sa dosiaľ na Slovensku - naposledy roku 1955 v pretlmočení dvoch národných umelcov, Janka Jesenského a Jána Smreka - z nej vydalo. Nový, značne extenzívnejší súbor v preklade Ivana Kupca obsahuje bezmála stosedemdesiat Puškinových básní, teda už väčšiu časť jeho lyrického diela. Pritom však nielen rozmnožuje dosiaľ poznané, ale predovšetkým objavne dokresľuje profil Puškina-lyrika novými tónmi, novými podstatnejšími detailmi, ktoré mu dávajú možnosť plastickejšie vyniknúť od hravých juvenílií až po záverečné tragické akordy.
*-*