PROSTONÁRODNÉ SLOVENSKÉ POVESTI

Krátky popis:

Od pradávna si ľudia tvorili rozprávky. Celkom prirodzene žili v tomto zázračnom svete. Rozprávali si ich z pokolenia na pokolenie a rozvíjali nimi svoju predstavivosť. Tu uskutočňovali túžby, ktoré v živote nemohli dosiahnuť. Ale zázračný svet dopĺňali vlastnými skúsenosťami. Preto sa vybájené situácie striedajú so skutočnými. A preto veci. s ktorými boli v dennom styku, sú aj v rozprávkovom svete celkom reálne.
Akože sa teda čudovať, keď v rozprávkovom paláci, kde iste nebola o obloky núdza, učupil sa Pustaj práve pod tým oblokom, cez ktorý princezná až do mora vyhadzovala dôležité predmety, aby pomohol svojmu chránencovi znova si ich zadovážiť. Robil všetko tak, ani čo by nečakal pri paláci, ale pri dôverne známej chalúpke s oblôčikom.

V minulom storočí mnohých národných dejateľov, najmä štúrovskú generáciu, mimoriadne zaujala ľudová slovesnosť. Náruživým zberateľom i bádateľom stal sa u nás v tejto oblasti aj Pavol Dobšinský. Okrem iného začal s A. H. Škultétym vydávať Slovenské povesti.

Tlačili ich v rokoch 1858—61 v Rožňave a v Banskej Štiavnici. Práve z tejto zbierky je väčšina rozprávok nášho výberu. Neskoršie Pavol Dobšinský sám vydáva osem zväzkov Prostonárodných povestí. Usiluje sa verne dodržať ich podanie, najmä myšlienku, obsah, reč a rozprávačský štýl. Vďaka týmto zásadám zachoval vo svojich vydaniach verný a výstižný ľudový ráz. Prostonárodné slovenské povesti stali sa jeho pričinením významnou literárnou udalosťou a zaslúžene vošli do vedomia slovenskej kultúrnej verejnosti ako povesti Dobšinského.

I dnes si ich ľudia rozprávajú. Lebo najzázračnejšie v našich rozprávkach je, ako si všimol už Štefan Krčméry, že v nich nič nie je zázračné. Zázraky sa tu podávajú ako najprirodzenejšie veci. A tak sú povesti prístupné a blízke každému veku. Drobizg, ktorý ich počúva od otcov a materí, vôbec sa nečuduje, ak deň znamená rok, ak sa zámok krúti na stračej nôžke a ak sa švihnutím prútika premení na jabĺčko.

Naopak, stáva sa, že deti si životné situácie často zdôvodňujú rozprávkovými. Neraz z malých ústočiek zaznie: nič to, keď umrieš, pofŕkam ťa živou vodou, a zasa ožiješ.

Aj dospelý si rád prečíta naše rozprávky, lebo Dobšinského zásluhou ostali natrvalo živé a krásne. Čitateľovi núkajú svet, v ktorom je všetko možné a dosiahnuteľné. Dávajú mu to, po čom nielen dnes, ale vždy tak túžil — pokoj, dobro a spravodlivosť.