TRAGÉDIE

Krátky popis:

Tragédie sú prvým zväzkom obsiahlejšieho výberu z drám Williama Shakespeara, ktorý pripravuje SVKL. V najbližších rokoch k tomuto zväzku pribudnú ešte komédie a kroniky (historické hry), prípadne aj tragikomédie.
Doba, v ktorej sa formoval Shakespearov umelecký génius a v ktorej vznikali jeho prvé práce, bola posledným štádiom renesancie a v anglickej literárnej histórii dostala názov "alžbetínska epocha". Časovo Shakespearova tvorba zahŕňa v sebe čiastočne posledné desaťročie panovania kráľovnej Alžbety I. (1558-1603) a čiastočne prvé roky vlády novej stuartovskej dynastie. Shakespeare absorboval myšlienky a náhľady svojej doby, prijal tzv. alžbetínsky (osvietenský) svetonázor a využil ho pre dramatické účely. Tieto osvietenské prvky a myšlienky možno nájsť najmä v prvom období Shakespearovej tvorivej činnosti, keď vznikali jeho veselohry, plné optimizmu, sýteho humoru a spontánnej veselosti. Všetky veľké tragédie okrem Romea a Júlie Shakespeare napísal začiatkom 17. storočia, teda v druhom období, keď sa po vystriedaní panovníckych dynastii vyostrili triedne rozpory a zhoršili podmienky pre rozkvet divadelníctva a umenia vôbec. V treťom období Shakespeare písal tragikomédie. V tragédiách sa Shakespeare pokúsil odpovedať na pálčivé otázky života, riešiť veľké tragické problémy". A tak v napätých dramatických konfliktoch s veľkou genialitou a ohromnou umeleckou silou opísal sociálne protirečenia doby zrážky humanistických ideálov s egoizmom, korupciou a podlosťou, poukázal na morálny a duchovný úpadok doby a spoločnosti. Jadrom konfliktov jeho hier je rozpor medzi feudálnou koncepciou sveta a buržoáznym individualizmom. Raná tragédia Romeo a Júlia, ktorá vznikla v prvom období, má popri svojom hlboko tragickom námete aj mnohé svetlé, optimistické tóny. A záver, aj keď je tragický, vyznieva slávnostne-optimisticky a naznačuje víťazstvo novej morálky nad svetom stredovekých tradícií a zábran.
Iný pocit tragiky vzniká v tých hrách, ktoré Shakespeare napísal v druhom období svojej tvorivej činnosti. V Hamletovi, Kráľovi Learovi a Macbethovi sa autor zaoberá problémom nástupníctva a uzurpácie. V týchto drámach a ešte aj v Othellovi akoby chcel Shakespeare konfrontovať humanistické zásady s novými vzťahmi medzi ľuďmi, ktoré sa navzájom vylučujú. Ale ani tieto tragédie sa nekončia beznádejnosťou, rezignáciou alebo úplným zúfalstvom. Hrdinovia, nositelia humanistických ideálov, síce umierajú, ale Shakespeare už ukazuje akýsi záblesk víťazstva spravodlivosti nad ľudskou podlosťou, a to dodáva jeho hrám slávnostný, hrdinský nádych.
Svetová dramatická tvorba nepozná doteraz autora, ktorý by sa filozofickou hĺbkou svojho diela, znalosťou ľudí a vecí a ich umeleckým pretlmočením, mohol vyrovnať Shakespearovi.
*-*