ATICKÉ NOCI

Krátky popis:

V druhom storočí nášho letopočtu prišiel do Atén, ležiacich v atickom kraji, na „študijný pobyt" vzdelaný Riman Aulus Gellius. Počúval prednášky filozofa Favorina, zúčastňoval sa učených debát, skúmal dávnu minulosť, prírodné vedy, právo a získané poznatky, ako sa vtedy na vzdelanca patrilo, začal spracovávať literárne. Písať začal v Atike za „dlhých zimných nocí, preto dal svojim knihám názov Atické noci. Prácu na nich dokončil potom v Ríme. Gellius netušil, aký význam nadobudne toto dielo v nasledujúcich stáročiach. Jeho dvadsať kníh je tematicky a žánrove skutočne veľmi rôznorodý kompilát poznatkov z najdôležitejších oblastí gréckej a rímskej civilizácie a kultúry. Veľké množstvo v nich citovaných mien autorov a úryvkov, alebo myšlienok z ich diel, poznáme iba vďaka tomu, že sa zachovali v Gelliových knihách. Ich originály v priebehu stáročí zmizli bez stopy. Z gréckych prameňov Gellius cituje najmä Plutarcha, veľa čerpá z Herodota, Aristotela, Platóna. Základným kameňom pre rímske starožitnosti je Gelliovi Marcus Terentius Varro, spolu s Plíniom najväčší encyklopedista staroveku, ktorého diela sa zachovali len v úryvkoch u Gellia a v prepracovaní u Plínia staršieho. Gellius písal Atické noci s úmyslom poučiť a zabaviť. Dozvieme sa preto nielen, ako to bolo so Sibylinými knihami, o moci čísla sedem, o astrológii a Chaldejcoch, ale aj o podstate zraku, filozofických pohľadoch na svet, o pohybe vetrov, o potrebe dojčiť vlastné dieťa, a tiež, koľko hostí je vhodné pozvať na hostinu, čo sú to „psie raňajky", alebo prečo i stoický filozof zbledne od strachu. Vedome a úmyselne strieda výklad dejín s filologickým problémom a Ezopovou bájkou, aby čitateľa neunavil, ale príjemným spôsobom rozšíril jeho vedomosti. Gelliovská zábava i poučenie - vedecké názory a veľký dosah toho, čo nám Gellius sprostredkoval, by sa mohli rozoberať ešte dlho. Všimnime si však pri čítaní jednotlivých príbehov, že v máloktorej knihe tak živo pociťujeme prítomnosť autora ako práve prítomnosť Gellia v Atických nociach. Priam ho vidíme v krúžku poslucháčov, ako sprevádza svojho filozofa, cítime, že je hrdý na svoju rozhľadenosť, vzdelanie, zasväcuje nás do toku svojich myšlienok, keď má rozhodnúť v spornom súdnom prípade a jeho pochybnosti sú nám veľmi blízke, zdôveruje sa nám, že musí vychovávať deti, starať sa o majetok a popri tom si kradnúť čas pre prácu na knihách. A ako rád ich písal! Svedčia o tom jeho slová, že by si želal žiť len tak dlho, kým bude schopný pokračovať vo svojom diele. Ďalšie knihy však už nenapísal (alebo o nich nevieme?). Ktovie teda, ako sa minuli dni pozemského putovania Aula Gellia.
*-*