POLITIKA

Krátky popis:

Filozofia Aristotela (384-322 pred n. 1.) predstavuje vrcholnú syntézu gréckeho teoretického snaženia. Podľa K. Marxa Aristoteles analyzoval "mnohé formy myslenia, spoločenské a prírodné formy", čím nielen zavŕšil predchádzajúci vývoj antickej filozofie o vedy, ale aj inicioval vznik mnohých jednotlivých vied. Najlepšie o tom svedčia Aristotelove spisy, ktoré tematicky pokrývajú problematiku takmer všetkých odborov. Tradične sa delia no spisy logické (Organon), prírodno-filozofické (Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, Meteorologiky), psychologické (O duši, Parva naturalia), biologické (O častiach zvierat, O pohybe zvierat, O vzniku zvierat) a filozofické (Metatyzika, Etika Nikomachova, Etika Eudemova, Politika, Rétorika a Poetika).
Neoddeliteľnou súčasťou Aristotelovej tvorby sú aj jeho náhľady na vývoj a usporiadanie spoločnosti a učenie o štáte zahrnuté v spise Politika.
Základnou, veľmi známou tézou jeho sociálno-filozofických úvah je charakteristika človeka ako spoločenskej bytosti (zóon politikon). Zo všetkých spoločenských foriem je najdokonalejšie práve štátne spoločenstvo, ktoré najväčšmi napomáha uskutočnenie všetkých ľudských cnosti. Pretože v každom štáte jedni musia byť zámožní, druhí chudobní a tretí uprostred nich", rozlišuje šesť štátnych foriem podľa prevahy toho či onoho prvku. Tento princíp klasifikácie ďalej spája s etickým princípom a ústavy delí na dobré a zlé. Medzi dobré zaraďuje tie formy vlády, ktoré sledujú všeobecný prospech" (kráľovstvo, aristokracia a politeia), a medzi zlé tie, ktoré naopak sledujú osobné blaho vládcov (tyrania, oligarchia a demokracia). Aristoteles odmietal Platónov ideálny štát a vypracoval vlastnú teóriu ideálnej štátnej formy. Ideálny štát je podľa neho spoločnosť zaručujúca dobrý život pre čo najviac slobodných príslušníkov vládnucej triedy. Jeho základom je rodina, súkromné vlastníctvo a otroctvo, ktoré pokladal za prirodzené, tak ako pokladal za prirodzenú nerovnosť medzi ľuďmi. Aristoteles pritom odmieta usilovanie o moc, majetok a pôžitky, taký život podľa neho svedčí o otrockom zmýšľaní. V ideálnom štáte má vládnuť zákon a o verejných veciach majú rozhodovať tí najcnostnejší.
Aristoteles dostatočne ukázal, ako sa mravný život zvýznamňuje a završuje životom politickým a naopak, ako život politický vyrastá z podmienok a predpokladov života mravného. Jeho sociálno-filozofické náhľady sú samozrejmým vyústením jeho etických úvah a napriek dobovým obmedzeniam ostávajú podnetné aj vzhľadom na našu súčasnosť a našu potrebu tvorivej orientácie človeka vo svete a v občianskom živote.
*-*


Predslov: Jaroslav Martinka Základné dielo filozofickej a politologickej svetovej literatúry, významná pomôcka pre študentov dejín filozofie, filozofie a politológie, zasvätenie do klasických predstáv o spôsoboch a filozofii politiky, ako ju prezentovala jedna z najväčších osobností antického sveta. Preklad Aristotelovej Politiky rozhodne zapĺňa medzeru vo všeobecnom vzdelaní, prispieva k doplneniu našich znalostí o oblasti poznania, ktorá sa týka každého z nás. „Je teda zrejmé, že štát je prirodzený útvar a že je pôvodnejší ako jednotlivec. Ak totiž jednotlivec sám osebe nie je sebestačný, bude sa mať k štátu ako ostatné časti k celku, ku ktorému patria. Kto však nemôže žiť v spoločenstve a vo svojej sebestačnosti ho nepotrebuje, ten nie je časťou štátu mele je to alebo divé zviera, alebo boh.
Všetci ľudia majú teda od prírody pud k takémuto spoločenstvu a ten, čo ho zorganizoval ako prvý, je pôvodcom najväčších dobier. Totiž ako je človek najvznešenejším tvorom, ak je dokonalý, tak je najhorším tvorom, ak žije mimo zákona a práva. Najhoršie je ozbrojené bezprávie. Človek má od prírody ako zbrane rozumovú schopnosť a morálku, a práve tieto veci môže najväčšmi použiť na celkom protikladne účely...“ (Aristoteles)
-d-