MANIFESTY A PROTESTY

Krátky popis:

V tomto zväzku publicistiky Ladislava Novomeského sa vraciame s čitateľom do prvého obdobia jeho činnosti na úseku kultúry a literatúry. Odráža sa v ňom jeho mladý a otvorený postoj voči kultúrnemu konzervativizmu, orientácia na moderné umenie, nové umelecky a nové aj svojim spoločenským poslaním. Novomeský, sám citlivý básnik, rovnako citlivo reagoval na otázky umenia. Často sa postavil na jeho obranu proti kultúrnej reakcii. Hľadal nový zmysel umenia, no nikdy sa nevzdával jeho hlavných znakov: jeho hodnoty a špecifickosti. Veď aj v kultúre sa vyhranili fronty a na týchto frontoch nebolo primeria. Ak v dvadsiatych rokoch silnou zbraňou jeho pera je mladé sebavedomie, v tridsiatych rokoch sa širšie rozhliada po dejinných úlohách socialistickej kultúry a do okruhu problémov priberá hodnoty národnej kultúry. Vedel neprijať vulgarizátorské recepty pre vznik socialistickej literatúry a usiloval sa ubrániť osobitosť umenia. Novomeský varoval, manifestoval i protestoval. Mal na to právo, lebo sám vytváral dielo naplnené humanizmom.


Ladislav Novomeský bol od oslobodenia člen Predsedníctva ÚV KSS, povereník školstva a osvety, poslanec Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia a v týchto funkciách neúnavne pracoval pre rozvoj Slovenska a celej republiky, ktorá sa dala na cestu výstavby ľudovej demokracie. Toto úsilie sa prejavilo v mnohých revolučných premenách i v oblasti slovenskej kultúry. Svedčia o tom mnohé jeho prejavy, state a články zaradené do prvého zväzku, ktorý nesie pre toto obdobie príznačný názov „Zväzky a záväzky". Novomeský svojím perom opäť zasahuje do mnohých problémov nového života. Robí tak pri rozličných príležitostiach, pri ktorých vyzýva k tvorivým činom socialistickú inteligenciu, pozýva k spolupráci všetkých čestných občanov štátu, kritizuje vážne omyly starej a novej reakcie a vyslovuje nekompromisný súd nad fašizmom, cudzím i domácim.

Záber L. Novomeského do oblasti politiky a kultúry bol široký. Veď roky 1940—1950 boli rokmi hlbokých premien, rokmi obetavej, budovateľskej a niekde aj kriesiteľskej úlohy. V tomto období nebol čas na slovo básnika, no o to mocnejšie znelo slovo kultúrneho politika, ktorý nadviazal v novej fáze našich dejín na prácu strany z čias boja proti buržoázii a fašizmu, na prácu skvelej generácie DAVu, na pokrokový odkaz dejín a národnej kultúry. Publicistika L. Novomeského je aj príhlasom k týmto tradíciám, je opäť novým slovom oddaného komunistu veci strany a spoločenského pokroku, je napokon aj odpoveďou na otázky našej cesty od oslobodenia vlasti Sovietskou armádou k Februárovému víťazstvu pracujúcich a veľkému rozbehu po ňom.