ČLOVEK NA CESTÁCH

Krátky popis:

Celá Tatarkova prozaická tvorba ( V úzkosti hľadania, 1942; Panna zázračnica, 1945; Farská republika, 1948; Prvý a druhý úder, 1950; Radostník, 1954; Družné letá, 1955; Rozhovory bez konca, 1959) má základné spoločné črty: vášnivé a vysoko zodpovedné hľadačstvo hodnôt človeka a života.

Túto vlastnosť svojej tvorby Tatarka prejavil nielen vo vymenovaných románoch a novelách, ale aj v knihe cestopisných reportáží Človek na cestách, ktorá vyšla v prvom vydaní roku 1957. A je príznačné, že práve pre spomenutú základnú črtu dielo nestratilo nič z prvotnej sviežosti ani po rokoch.

Čo je teda nové a typické pre Tatarkove cestopisy po Švajčiarsku, Francúzsku, Anglicku a po Mongolsku? Že nie sú ani popisujúce, ani referujúce. Neoslepujú čitateľa ani dobrodružnými zážitkami, a predsa sú príťažlivé. Vynikajú totiž predovšetkým mysliteľstvom, úvahou a veľmi prenikavým rozborom prírodných a spoločenských javov. Tatarka chváli cestovanie ako kultúrnu potrebu pre porovnávanie rozdielov civilizácií, ako nenahraditeľný prostriedok na poznávanie človeka dnešných čias, keď sa staré stretáva s novým. Dominik Tatarka skúma prostredie a človeka (napríklad ovplyvneného stepnou prírodou v starobylom Mongolsku), preniká do vnútra ľudí cudzích krajín, zbližuje sa s nimi a poznáva ich hospodárstvo i kultúru, aby mohol vysloviť čím ostrejší, pravdivejší súd o stave života a jeho smerovaní. Človek na cestách pozoruje ľudskú činnosť a jej výsledky, obdivuje umelecké diela v galériách i múzeách, vdychuje stepné pachy Mongolska a clivie za mladosťou, ktorú prežil za študentských čias v Paríži.

Pre Tatarku je typický nepokoj v postoji k poznaným javom. Čo vidí a zobrazuje, to skúma a hodnotí, porovnáva staré formy spoločenského života s novými, vyzdvihuje všade to dobré, šľachetné, lojálne a progresívne, čím má vynikať predovšetkým socialistická ľudskosť, a pranieruje každé zaostávanie a falošnosť.

Na Tatarkových úvahách je sympatické aj to, že nikdy nezabúda na svoju vlasť a Slovensko. Či už obdivuje cudzie hospodárske výsledky, alebo prežíva radosť z poznávania kultúrnych hodnôt, či sa stretáva s kladnými črtami niektorého národa alebo s prejavmi zaostalosti, vždy si spomína na svoju podtatranskú krajinu, vždy nachádza niektoré spoločné javy a dobromyseľne radí, v čom by sme mali byť usilovnejší a pokrokovejší.

A práve preto Tatarka nie je všedným typom cestovateľa. Jeho cestovateľstvo má črtu vnútornej dramatičnosti, podčiarknutej filozofickou hĺbkou a skrášlenej umeleckým majstrovstvom v podaní faktov, myšlienok a citov.
Autorova osobnosť je prítomná vo všetkých cestopisoch, ako je tu prítomné ustavičné vyrovnávanie sa s videným a poznaným. To dáva jeho dielu črtu vnútornej dramatičnosti a pútavosti. Pocit intenzity poznávania prenáša Dominik Tatarka na čitateľa aj bohatou členitosťou rozprávania, striedaním štylistických rovín, hneď vážnej, hneď ironicky nadľahčenej alebo rozprávkovej — využitím aforizmu i dôkladnej úvahy, presným záznamom videného a básnickým vzletom komentára, detailom aj zovšeobecňujúcim záverom. To sú zároveň vlastnosti, ktoré zaručili Človekovi na cestách neporovnateľne dlhšiu životnosť, než aká býva vymeraná tomuto literárnemu žánru.