ČÍTANIE Z ÚDELU

Krátky popis:

Ticho. Ticho zostáva potichu, aby prevravelo. Tak ticho bolo, je a... a bude?
Ticho, to závratné a prihlboké ticho už odloženého slameného košíka, ticho starodávne, ktoré vždy stačí narásť, nadobudnúť si hĺbku verša, slabiky a rytmu, hoci aj tónu, a najmä ľudsky pokornej myšlienky v bolesti, čo sa neprieči, nevraví, pretože už toľkokrát bola v reči sklamaná, oslyšaná, prepočutá.
Ticho a potichu... iba a len potichu. Tíško, len tíško, v sebe a zrazu aj privreto, aspoň pošepky, pretože nemôže, nesmie inak.
Tak si básnik číta v svojom a všetkých Údele, číta, aby aj iných prizval spolučítať, nechal ich a seba „včítať sa" sa do čarokrásnej i znepokojujúcej, spodnej i vzbúrenej vody, artézskeho prameňa osviežujúcej a vždy práve teraz sa kľujúcej páľavy Údelu.
Na zápraží nachýleného a privlastneného Dómu, na starej lávočke so storočnými uzlami dreva, v blízkosti závanov Hory a podťatých tráv, na prahu spomienky a pokojne rozkošateného rozmýšľania v hlbočinách Pamäti i nepamäti, tam si básník číta. Tam. A možno povedľa jeho ruky tíško spočíva starootcovský kancionál, usušená slivka, kúsok nedosloveného jabĺčka a zrno, zabudnuté, nevrastené,
osirelé a bez plnosti dokonavého Údelu. Ticho a potichu... iba a len potichu Tíško, len tíško, v sebe a zrazu aj privreto odvážnejšie nahlas, pretože nemôže, nesmie inak. Údel taký býva...
Ticho až tam, kde dovidí, docíti, domyslí, doberie sa, dokráča so sklonenou hlavou bez prikrývky, o chlebe a Slove. Bezbranný, iba so zaviazanou rúškou okolo rúk, tak básnik vystiera Slová za čímsi vo Večnosti, čímsi, čo by nemalo ostať zabudnuté, nepovšimnuté a nevypočuté. Opatrne, s bázňou, nie strachom, lež básňou siaha, hľadá tam, kde iní s pýchou a prirýchlo berú bez prizretía, siaha, starostlivo hmatá veľakrát váha, kým sa pokúsi ísť naisto, kým sa vysloví priezračne. Údel...
Váha, po neistotách ho smädí, vyklonený z Časov nemej túžbe nič neprehliadnuť, nič nevynechať, po jeho zábradliach merá i meravie, lebo nemôže sa ako iní skryf za slová, nemôže i nesmie. Udel je to tichý. Taký býva. Vraj...
Údel i Čas majú svoje, a pochybujme o tom, aby sme sa dočítali o jestvovaní v Zvestovaní, majú svoje priehlbiny, tône i plytčiny, zákruty i vývraty-návraty. Tam si číta z ních básnik, tam sa udievajú jeho bolesti i strázne, tam, v tichu a potichu, pretože nahlas by bolo privčas. Údel.... Ticho a potichu... iba a len potichu. Tíško, len tško, v sebe a zrazu aj odovzdane smelšie a plným hlasom, pretože nemôže, nesmie inak. Údel taký býva... Ticho, tak ticho bolo, je a... a bude? Hovorené nám starne, básnici./
Nepovedané trvá. (M. Rúfus)

Najšťastnejšie, najmúdrejšie a najzhovorčivejšie ticho, ono prerečie to, čo nikdy nebolo dopovedané, bolo, je a bude isto-iste, hoc s bolesťou, s pochybnosťami, s odloženým slameným košíkom, chlapčenským koníkom, dievčenskou bábikou a drevom so štipľavými klincami a ívermi v mäkkom podkoží. S nimi básnik čita. S nimi a o nich. Nimi sa omýva, nimi sa preberá a íska ich.
Údel....
Údel.
Taký Údel bol, je a... a bude? Ticho je údel. Údel je ticho. Nekričí, neťažká si, nezúfa si. Čita si, „vyčituje", aby stačil prizvať druhých, kým sa zošerí. Kým sa ticho unaví a rozbije sa na tisícku svetiel a hmloviny, na rinčanie reťazí a pút, na odlomky nesúvislostí a keď po Pamäti už neuvládzeme vybrať ani jeden jediný oslobodzujúci húfec písmeniek -ovečiek na tanieri a zostaneme, bohatí nad iných, len o slanej vode sĺz a neskôrnatenom Slove, súcom na čítanie z Údelu.
Údel je náš, čítanie z neho...? Tíško, len tíško, už nielen v hlbočine samého seba, zrazu aj odovzdane v slobode, dôverčivo sám a sýtym hlasom, pretože s ním nemôžeme, ba nesmieme inak. Údel taký býva... Čítanie v základných kameňoch človeka, ktorý sa Údelom stal básnikom.
k. i. d.
*-*