ZÁKLADY SYSTÉMU A EVOLÚCIE VÝTRUSNÝCH RASTLÍN

Krátky popis:

Výtrusné rastliny (Sporophyta) predstavujú veľmi bohatú a nesmierne mnohotvárnu skupinu rastlinnej ríše. Na jednej strane zahŕňajú mikroskopické, primitívne organizované typy prvojadrových rastlin (Prokaryota), akými sú napr. sinice (Cyanophyta) a prvozelené riasy (Prochlorophyta), na druhej strane zasa vysokoorganizované jadrové a cievnaté rastliny značných rozmerov, akými sú napr. fosílne ryniorasty (Rhyniophyta) alebo recentné sladičorasty (Polypodiophyta). Obidva tieto protikladné póly skupiny sú spojené dlhým a súvislým radom rozličných prechodných organizačných foriem, ktoré spája významný spoločný znak - rovnaký spôsob nepohlavného rozmnožovania výtrusmi (spórami). Týmto spoločným znakom tvoria protiklad všetkým ostatným rastlinám semenným (Spermatophyta), ktoré sa rozmnožujú semenami (spermum).
Aj z aspektu kardinálnej otázky života rastlín spôsobu ich výživy, možno pri výtrusných rastlinách pozorovať rozličné typy. Hoci sa to zdá takmer neuveriteľné, približne polovica všetkých výtrusných rastlin žije heterotrofným spôsobom (parazitizmus, saprofytizmus, symbióza) a je odkázaná na rozličné zdroje organických živín. Počítame k nim predovšetkým veľké oddelenie húb (Mycophyta) a slizoviek (Myxophyta), ktorých počet na Zemi podľa odhadu viacerých mykológov dosahuje až číslo 100 000.
Druhú polovicu výtrusných rastlin tvoria rastliny autotrofné, živiace sa fotosynteticky, vďaka rozličným asimilačným pigmentom. K nim patrí predovšetkým oddelenie sinic (Cyanophyta) a všetky oddelenia rias (Algae), ktoré spolu dosahujú počet asi 50 000, zo stielkatých typov ďalej oddelenie machorastov (Bryophyta), spolu asi s 20 000 zástupcami, ako aj jednotlivé oddelenia výtrusných cievnatých rastlin, začínajúc oddelením ryniorastov (Rhyniophyta) a končiac oddelením sladičorastov (Polypodiophyta), ktoré majú spolu asi 10 000 zástupcov.
Z aspektu spôsobu výživy sú veľmi. zaujímavé rozličné apochlorické a apoplastidické typy siníc a rias, vznikajúce v prírode za zvláštnych trofických alebo ekologických podmienok z pôvodných autotrofných foriem, ďalej početné pripady rozličných foriem mixotrofie i veľmi pestré spôsoby symbiózy (napr. endobiózy sinic a rias s mikroskopickými vodnými živočíchmi, rozličné prípady mykorízy pri hubách atď.). Špecifickým prípadom v tomto ohľade je skupina lišajníkov (Lichenes), ktoré predstavujú komplexné organizmy vznikajúce na princípe symbiózy, a hoci ich priraďujeme k hubám (Mycophyta), navonok sa prejavujú ako autotrofné typy rastlin. Spolu majú asi 20 000 druhov.
Pravda, táto učebnica podáva len základné informácie o uvádzaných skupinách výtrusných rastlín, ktoré majú uviesť predovšetkým našich študentov do problematiky ich systému, taxonomickej klasifikácie a evolúcie, prípadne majú za cieľ poukázať aj na ich veľký význam v prírode i v spoločenskej praxi.
Keďže je to veľmi obsiahla a pomerne zložitá problematika, autori si nerobia nároky na dokonalosť tohto diela. No aj napriek tomu sa domnievajú, že táto učebnica je v slovenskej botanickej literatúre istým prínosom a krokom dopredu a svedčí nielen o progresívnom trende rozvoja kryptogamológie u nás, ale celého vzdelávacieho procesu v oblasti biológie na našich vysokých školách