V rámci cyklu „Nielen knihami je človek živý“ sme v nedeľu s @Thailon absolvovali prvú jarnú turistiku.
Chodievame na menej frekventované trasy a tak Peter vybral začiatok túry Mlynky – časť Rakovec. Chcel som niečo namietať k dĺžke trasy (cca 19 km), ale ma vopred upozornil, že vôbec na to nebude brať ohľad.
Krásne počasie, polooblačno, s jemným vetríkom dalo spočiatku zabrať našim zipsom. To preto, že sme sa každú chvíľu rozzipsovali a následne na to aj zazipsovali. Neskôr vyšlo slniečko a to nám nádherne spríjemnilo výstup.
Po zelenej sme vyšli do Sedla Dobšinského vrchu a napojili sme sa na legendárnu červenú značenú trasu – Cestu hrdinov SNP. Celé okolie bolo poznačené značným polomom, ktorý sa však už nádherne zahustil samovýsevom.
Vstupujeme do zalesnenej časti, kde nás značka upozorňuje na zvýšený výskyt medveďa. To, že v tejto oblasti je asi riadna divočina svedčili aj mnohé výkaly divých zvierat a na troch miestach i ohlodané kosti nejakého srnca, alebo jeleňa.
Minuli sme Ostrú (1014 m) a pred nami sa zjavila novučičká drevená stavba – rozhľadňa a útulňa. Ako napotvoru, tu sme stretli ľudí. Dali sme si občerstvenie a keď sme odchádzali, spolu s nami odišli aj ostatní.
Cikcakovito sme došli Pod Stromišom, kde nás po krátkom výšľape očakávala ďalšia drevená stavba. Krásna a dobre udržiavaná útulňa Gálová. A čo nás tam čakalo? No predsa ďalší turisti. Na trase sme fakt za celý deň nestretli nikoho. Len na týchto vyhliadkových bodoch. So správcom útulne sa dávame do reči a presvedčí nás na jedno pivo. Keď sa dozvie, že ideme smerom na Babinú, tak nám len poradí: „Rozprávajte sa. Náš macko sa už potuluje po okolí.“
Opúšťame červenú značku a pri výstupe na Babinú (1278 m) si uvedomujem, že už mám aj pomaly dosť. Na prvú jarnú záťaž aj by celkom stačilo. Na mape nájdem jednu skratku, ktorá by nám (teda hlavne mne) skrátila trasu aspoň o kilometer a ušetrila by asi 200 nastúpaných výškových metrov.
No keď sme prišli na inkriminovanú skratku, tak sme usúdili, že tá skratka by nás viedla po neznačenom, úzkom, nevyšliapanom chodníku nejakou divočinou, kde by si práve maco mohol ležať spokojne na chrbte a rozmýšľať z dlhej chvíle, ako by nás vystrašil.
Stúpame teda na Babinú. Motáme sa v kraji poznačenom silným polomom. Ale mladina už o sebe dáva vedieť a o desať rokov tu už bude husto. Odmenou sú nám krásne, trochu zahmlené výhľady na Vysoké Tatry a Kráľovú hoľu.
Od Babinej začína klesanie. Človek by sa aj potešil, ak by nezistil, že to klesanie je prudké. A nekonečné. Ozývajú sa moje stehná. Začínajú riadne štípať. Posledné dva kilometre k autu už boli pre mňa len také trápenie s jednou vetou na mysli „Už tam budem?“.
Ešte pred súmrakom sme došli do auta a spokojne si sadli.
Fajne bolo. Obaja sme zhodnotili.
