O ŠŤASTNOM ŽIVOTE

Krátky popis:

Po stoicizme druhou najvýznamnejšou a najrozšírenejšou školou v období helenizmu bola eріkurovská škola, ktorej zakladateľom bol Epikuros (341-270 pred n. 1.). Bol pôvodom Aténčan, no narodil sa na ostrove Samos, kam sa presťahovali jeho rodičia. Už ako štrnásťročný sa venoval štúdiu gréckych filozofov. Ako osemnásťročný odišiel do Atén na vojenskú službu, stadiaľ do Mytilény a neskôr do Lampsaku, kde vyučoval filozofiu a získal si veľký počet oddaných žiakov: Metrodora, Hermarcha, Polyaina a iných. Roku 306 odišiel znova do Atén, tentoraz natrvalo. V blízkosti Akadémie kúpil povestnú záhradu, v ktorej zhromaždil okolo seba žiakov a vytvoril vplyvnú filozofickú školu.
Ako akademici a stoici, aj epikurovci delili filozofiu na tri časti: logiku, fyziku a etiku. Logika, ktorú nazývali kanonikou, bola učením o kritériu pravdivého poznania a tým bolo epikurovcom zmyslové poznanie; dialektiku a sylogistiku pokladali za zbytočnú. Fyzika bola učením o vznikaní a zanikaní a o prírode. Ako žiak demokritovca Nausifana Epikuros prevzal Demokritov atomizmus, no v súlade so svojím filozofickým systémom ho doplnil učením o tzv. parenklize atómom pripísal osobitný, individuálny pohyb, ktorý im umožnil určitú odchýlku po dráhe. Za túto korektúru Demokritovho systému sa mu dostalo kritiky a posmechu od protivníkov, Epikuros však ním chcel odstrániť Demokritovu nevyhnutnosť i s jej nepríjemnými následkami, a tým zachrániť pre človeka slobodu konania.
Vlastným predmetom filozofického skúmania mu však bola problematika praktického života a konania, toho, čo si treba v živote voliť a čomu sa treba vyhýbať, aby sme dosiahli šťastie. Pre pochopenie Epikurovej etiky sú dôležité dve zdanlivo protirečivé Epikurove myšlienky. Prvá, že cieľom života je rozkoš, a rozkoš je vždy telesná, a druhá, že najvyššou a pravou rozkošou je duševný pokoj (ataraxia), stav, ktorý dosiahneme odstránením strachu a potlačením všetkých túžob. Tým si možno vysvetliť aj dvojaký názor na epikurovcov: na jednej strane negatívny, pripisujúci epikurovcom rozkošníctvo najhrubšej povahy, na druhej strane pozitívny, až obdivný, vyzdvihujúci mravnú výšku Epikurovej etiky (vieme, ako si Epikura vážil prísny stoik Seneca). Epikurova rozkoš nie je chvíľkovou, pomíňajúcou rozkošou hedonika, je to trvalá neprítomnosť všetkého nepríjemného, čo by mohlo narušiť rovnováhu duše a tela, a tým ohrozovať našu slobodu a nezávislosť. Je to teda stav, ktorý je výsledkom nevyhnutnej sebaregulácie a výberu hodnôt.
Epikuros bol plodný spisovateľ, napísal do 300 diel. Jeho dielo sa však z väčšej časti nezachovalo, zachovali sa nám iba tri jeho listy: Herodotovi o prírode, Pythoklovi o astronomických a meteorologických javoch a Menoikeovi o epikurovskej etike, ako aj Hlavné články učenia. Koncom 19. storočia vydáva Hermann Usener Epicurea, zbierku obsahujúcu okrem spomíaných diel aj zlomky z nezachovaných prác a listov. Prekladom tohto impozantného diela, doplneného o zlomky z diela Epikurových žiakov a stúpencov, chceme sprostredkovať Epikurov filozofický odkaz aj nášmu čitateľovi.
*-*

Dielo významného gréckeho filozofa, zakladateľa epikurovskej školy. Aj epikurovci, rovnako ako akademici a stoici delili filozofiu na tri časti: logiku, fyziku a etiku. Vlastným predmetom filozofického skúmania mu však bola problematika praktického života a konania, čo si treba v živote voliť a čomu sa vyhýbať, aby sme dosiahli šťastie...
-d-