PÍSMA SVETA

Krátky popis:

Po úspešnej knihe Jazyky sveta (1983) predstupujú pred našich čitateľov dvaja z jej autorov, poprední slovenskí orientalisti, s voľným pokračovaním: s knihou o tom, ako sa jazyk všetkých historických i súčasných -spoločenstiev materializuje v sekundárnej, odvodenej, no neodmysliteľnej forme písomného prejavu. Vynálezom možnosti konzervovať reč a prekonávať tým časové a priestorové obmedzenia, tu prirovnávaným k objavu ohňa, získal človek novú, výlučne ľudskú dimenziu. Je priam vzrušujúce sledovať zákonitosti, čo viedli od ikonografických predstupňov písma cez štádiá jeho postupnej schematizácie a formalizácie až po dosiahnutie tej úspornej a vyhovujúcej korelácie s jazykom, ktorá sa dnes zdá prirodzená a samozrejmá. Autori preto kladú dôraz na historický kontext tohto jedinečného javu.
Používanie písma sa neobyčajne rozšírilo v spojitosti s rastom gramotnosti, ako aj v súvislosti s vynálezom papiera, kníhtlače, s rozvojom periodickej tlače. Písmo v živote dnešného človeka začína byť dôležitejšie ako hovorená reč. Pomocou písma získavame oveľa viac informácií ako hovorenou rečou. Čítať sa dá dva až trikrát rýchlejšie ako počúvať ten istý text. Okrem toho písomné texty umožňujú zbežné prezretie, výberové a opakované čítanie.
Autori podali populárnou formou súhrn poznatkov o písme. Dosiahli to neľahkým skĺbením jednotlivých klasifikačných systémov, vyznačením hierarchických i chronologických vzťahov, paralelami rešpektujúcimi interpretačné varianty teórie i hypotézy. Len vďaka takémuto postupu môže čitateľ plne pochopiť typologické odlišnosti písomných sústav sveta, ich väzby, genetické i geografické spolupatričnosti, vývinovú kontinuitu, adekvátnosť z hľadiska výpovede o konkrétnom svete i z aspektu tých-ktorých jazykov. Hlavnou prednosťou ponúkanej knihy o písmach sveta je práve to, za čo možno predovšetkým písmu blahorečiť: písmo umožnilo využívať obrovskú zásobu vedomosti, rozvíjať dedičstvo minulosti a zachovať skúsenosti mnohých generácií pre budúcnosť. Tento obdivuhodný ľudský vynález tvorí medzník, ktorým ľudstvo vstúpilo z predhistórie do histórie.
Kniha o písmach sveta podáva prístupnou formou mimoriadne zložitú problematiku, vedie ku konfrontácii faktov aj myšlienok, núti samostatne vyvodzovať, no i vracať sa dozadu, provokuje predstavivosť. A to všetko sú už postupy, k akým by ľudstvo uspokojené iba s hovoreným jazykom nebolo dospelo nikdy.
*-*

Rozsiahla slovenská popularizačno-encyklopedická práca o vzniku, vývine a rozmanitosti písomných sústav ľudstva. Autori sledujú cestu od obrázkových záznamov a najstarších písem cez klinové písmo, hieroglyfy a abecedy až po písma Ázie, Afriky, Ameriky a Oceánie. Kniha voľne nadväzuje na ich úspešné Jazyky sveta z roku 1983 a dodnes má odbornú použiteľnosť – Masarykova univerzita ju uvádza medzi literatúrou ku kurzu Písma světa aj v akademických rokoch 2025 a 2026.

Písma sveta vysvetľujú písmo nie iba ako súbor grafických znakov, ale ako jeden z najvýznamnejších ľudských vynálezov. Autori začínajú samotným vzťahom medzi hovoreným jazykom a jeho písomným záznamom a ukazujú, ako možnosť uchovať reč umožnila prenášať informácie cez priestor i celé generácie. V úvode označujú vznik písma za jeden z medzníkov medzi prehistóriou a historickou dobou. Výklad spája dejiny, jazykovedu, archeológiu a kultúrnu históriu. Čitateľ sleduje vývoj od piktografie a ideografických systémov k písmam zachytávajúcim slová, slabiky a napokon jednotlivé hlásky. Dôležitou témou je aj vzájomná príbuznosť písem – ako sa napríklad z fénického základu vyvinuli ďalšie stredomorské abecedy a ako grécke písmo ovplyvnilo latinku, cyriliku či iné európske písomné systémy. Kniha sa neobmedzuje na „veľké“ civilizácie. Jednou z jej najzaujímavejších častí sú menej známe a novšie vytvorené písma: čerokézske slabičné písmo Sequoyaha, písmo Cree, západoapačské písmo, vajské a mendské písmo v západnej Afrike či bamumské písmo z Kamerunu. Vďaka tomu je publikácia zároveň prehľadom mimoriadnej tvorivosti, s akou si rôzne spoločnosti prispôsobovali písomnú komunikáciu vlastným jazykom. Výklad dopĺňa množstvo ukážok znakov, tabuliek, máp, schém, faksimílií a farebná obrazová príloha. Nejde teda iba o textovú encyklopédiu – veľkú časť jej hodnoty tvorí možnosť jednotlivé písma priamo porovnávať.

Viktor Krupa (23. december 1936, Nové Mesto nad Váhom – 14. február 2021, Bratislava) bol významný slovenský jazykovedec, orientalista, prekladateľ a znalec kultúr Oceánie. Venoval sa všeobecnej a orientálnej jazykovede, jazykovej typológii, folkloristike, mytológii, japonológii a predovšetkým polynézskym jazykom. V Ústave orientalistiky SAV pôsobil takmer pol storočia a dlhé roky bol jeho riaditeľom. Patril k zakladateľom systematického výskumu Oceánie a Polynézie na Slovensku a spolupodieľal sa aj na budovaní slovenskej japanológie. Absolvoval vedecké pobyty na Havaji, Novom Zélande, v Japonsku, USA, Austrálii a ďalších krajinách. Bol tiež mimoriadne aktívnym prekladateľom – prekladal z angličtiny, japončiny, maorijčiny, havajčiny, indonézštiny, nemčiny a ruštiny. Medzi jeho známe práce patria Jednota a variabilita jazykov, Jazyk – neznámy nástroj, Polynézania a spoluautorské Jazyky sveta, Písma sveta a Jazyky sveta v priestore a čase.

Jozef Genzor (12. september 1939, Trenčín – 5. január 2019) bol slovenský orientalista, jazykovedec, koreanista, filipinista, redaktor a prekladateľ. Vyštudoval kórejčinu a dejiny Ďalekého východu na Karlovej univerzite v Prahe a v roku 1980 si vzdelanie rozšíril o filipínske štúdiá na University of the Philippines v Quezon City. Takmer celý profesionálny život spojil s Ústavom orientalistiky SAV. V rokoch 1967–1968 pôsobil ako prekladateľ na obchodnom oddelení československého veľvyslanectva v Pchjongjangu. Odborne skúmal najmä tagalčinu, jazykovú situáciu Filipín a postavenie kórejčiny. Bol dlhoročným výkonným redaktorom časopisu Asian and African Studies a od roku 1970 členom pravopisnej komisie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Podieľal sa aj na Pravidlách slovenského pravopisu, kde spracoval problematiku prepisu jazykov Ďalekého východu. Jeho kolegyňa Anna Rácová v posmrtnej spomienke označila Písma sveta za jedno z jeho významných autorských diel. Ešte na sklonku života pripravoval novú publikáciu o písmach sveta, ktorá mala nadviazať na modernizované Jazyky sveta, projekt však už nedokončil.

Písma sveta sú priamym pokračovaním knihy Jazyky sveta z roku 1983, ktorú Genzor a Krupa vytvorili spolu s arabistom Ladislavom Drozdíkom. Sami autori v úvodnej poznámke vysvetľujú, že nová publikácia má prvú knihu dopĺňať: jazyk a písmo síce nemožno stotožniť, no ich dejiny sú úzko prepojené. Ladislav Drozdík bol zároveň spolu s historikom a osmanistom Vojtechom Kopčanom recenzentom Písem sveta. Obaja patrili k výrazným osobnostiam slovenskej orientalistiky, takže kniha vznikala v prostredí vtedajšieho Kabinetu orientalistiky SAV. Zaujímavý je čas jej vzniku. Kniha vyšla v roku 1989 – ešte pred nástupom dnešného digitálneho sveta písem. Prvá oficiálna verzia Unicode 1.0, systému, ktorý dnes umožňuje počítačom jednotne zapisovať znaky tisícov jazykov a písem, bola vydaná až v októbri 1991. Písma sveta sú preto zároveň obrazom poslednej predunicodeovej éry, keď sa svetové písomné systémy porovnávali predovšetkým prostredníctvom tlačených tabuliek a faksimílií. Kniha nestratila všetku odbornú hodnotu ani po viac než troch desaťročiach. Masarykova univerzita ju stále uvádza medzi študijnou literatúrou kurzu Písma světa, ktorý sa venuje vývoju písem od starovekého Blízkeho východu cez grécke a latinské abecedy až po písma Nového sveta. Zaujímavé je aj pokračovanie príbehu knihy po smrti Jozefa Genzora. Podľa nekrológu v Asian and African Studies bolo jeho posledným veľkým projektom nové, aktualizované spracovanie Písem sveta. Zatiaľ čo Jazyky sveta sa dočkali viacerých prepracovaných vydaní – v roku 1996 ako Jazyky sveta v priestore a čase a neskôr v roku 2015 –, novú verziu Písem sveta už Genzor dokončiť nestihol. Publikácia zostáva citovaným a používaným prameňom v lingvistike, dejinách písma, typografii a pri štúdiu starých písomných sústav.