Do rúk sok chytil pomerne bežnú modlitebnú knižku. Už som ju veľakrát videl, jednu, myslím, máme aj doma. Bola pre mňa zaujímavá len tým, že mala netradičnú obálku. Taká, s fotografiou, nebola zvykom v našich končinách.
Vedel som aj to, že ju vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1968. A takmer všetko s týmto rokom môže byť zaujímavé.
Ale nemusí…
Knižku som už-už chcel dať pred antikvariát do debničky „zdarma“, len mi jej bolo ľúto. Bola vo veľmi dobrom stave. Snáď ani nebola používaná. To ma zarazilo. Tak som začal listovať. A o malú chvíľu som už vedel, že to fakt nebude len „obyčajná“ modlitebná knižka.
Na frontispice boli totiž tri podpisy. Jeden som dešifroval hneď. Pavol Hnilica – biskup „umlčanej cirkvi“.
Fotku som poslal mojej „tajnej spojke“.
„A viete, pán Poláček, že ten Andrej Šándor je vlastne Gorazd Zvonický?“
Jasné! Úplne som na to zabudol.
Pátram ďalej a to už nebolo nič ťažké.
Vladimír Filo – v tom čase mladý kňaz (neskorší rožňavský biskup), ktorý v rokoch 1968 – 1970 študoval v Ríme na Gregoriánskej univerzite.
Slovenský ústav v Ríme ako centrum katolíckeho exilu
Aby sme pochopili význam týchto podpisov, musíme sa vrátiť do roku 1968. Kým v Československu prebiehala Pražská jar, SÚSCM v Ríme bol už etablovanou inštitúciou, ktorá slúžila ako vydavateľstvo, internát pre študentov a kultúrne centrum slovenského exilu.
A kto vlastne boli tie tri osobnosti , ktorých podpisy sa stretli na jednom mieste?
Pavol Hnilica patrí k najvýraznejším postavám slovenských cirkevných dejín 20. storočia. Po komunistickom zásahu proti reholiam bol tajne vysvätený za kňaza a následne aj za biskupa. Od začiatku 50. rokov žil v exile a z Ríma sa stal jedným z najaktívnejších hlasov umlčanej Cirkvi za železnou oponou. Ústav pamäti národa pripomína, že sa venoval pomoci prenasledovanej Cirkvi v krajinách východného bloku, udržiaval kontakty so Slovenskom a jeho aktivity pozorne sledovala aj ŠtB.
Andrej Šándor, známy pod menom Gorazd Zvonický, predstavuje inú, no rovnako dôležitú líniu slovenského príbehu. Bol saleziánom, kňazom, básnikom, prekladateľom, editorom a jednou z kľúčových osobností slovenského kultúrneho exilu. Po úteku z komunistického Československa pôsobil istý čas v Argentíne, no od roku 1963 až do smrti pracoval v Ríme. Bol profesorom Slovenského gymnázia Antona Bernoláka pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, podieľal sa na prekladaní bohoslužobných textov do slovenčiny a redigoval viaceré publikácie ústavu.
Tretím menom je Vladimír Filo. V roku 1968 ešte nebol známym biskupom, akým sa stal neskôr, ale mladým slovenským kňazom, ktorý v rokoch 1968 až 1970 študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Neskôr sa stal pomocným biskupom v Trnave a napokon diecéznym biskupom v Rožňave. V jeho prípade je zaujímavé práve to, že podpis v takejto knihe zachytáva osobnosť ešte v období formácie, teda skôr, než sa naplno zapísala do verejného života Cirkvi na Slovensku.
Stretnutie týchto troch mužov v roku 1968 v Ríme bolo výnimočné. Bolo to krátke obdobie, kedy sa „starý“ exil (Hnilica, Zvonický) mohol legálne a otvorene stretnúť s „novou“ vlnou klerikov z domova (Filo).
Stretli sa v jeden deň spolu? Alebo to podpisovali postupne?
To už sa nedozvieme. Tie podpisy sú pre nás svedkom doby, počas ktorej nám na chvíľku vyšla nádej na slobodnejší život v Československu. Ten však bol ukončený brutálnym zásahom vojenskej moci armády Sovietskeho zväzu a jeho satelitných prisluhovačov.
Nezabúdajme preto na pojmy ako : agresia, Štátna Bezpečnosť, exil, tajná cirkev, násilné zrušenie rádov, cenzúra, vláda jednej strany…
A vážme si slobodu.
