3,00 €
Dostupné
Krátky popis:
V súčasnej kríze svetového románu ako útvaru, ktorý stavia na príbehoch, charakteroch, je román SIMONE DE BEAUVOIR prekvapením (napriek tomu, že uplynulo viac ako desať rokov od jeho vzniku), a vyvracia posudky o tom, že moderný román odvrhol svoje niekdajšie prvky, pútavosť i dej, zápletku, a iné mnohotvárne znaky, ktoré má i skutočný život. V Mandarínoch zobrazila Simone de Beauvoir v plnej pestrosti a zložitosti život parížskych intelektuálov z polovice nášho storočia. Nové podmienky po oslobodení, dožívanie ťažkých vojnových skúseností, sklamania z povojnovej situácie, politická angažovanosť umelca, jej rozpory s jeho umeleckým snažením, a láska v rozličnej podobe ako idol absolútnej viery, i zdroj hlbokého utrpenia, nástroj úniku i hrádza osobnej slobody, napokon i ako prístav pokojnej tvorivej každodennej práce, teda ako mnohonásobná sila i slabosť človeka, ktorá ho od spoločnosti odťahuje, ale k nej i vracia to všetko v románe ukazuje, že ani z chvatu súčasného života nevymizli prastaré a večné zákonitosti ľudského spolužitia. Simone de Beauvoir, ako sama neraz zdôrazňuje, vďaka spolužitiu s veľkým mysliteľom našej doby, spisovateľom J. P. Sartrom, má tú veľkú prednosť, že popri intenzívnom osobnom prežívaní, zainteresovanosti o procesy v najhlbšom vedomí a cítení človeka, má zápalistý záujem o všetky spoločenské, celosvetové deje, a týmto činom má predpoklady ukazovať človeka týchto čias v jeho plnej dobovej podmienenosti: ukazuje ho s odvahou a ničím neobmedzenou otvorenosťou, príznačnou pre celú jej tvorbu. Tieto dva hlavné záujmy človek v svojej osobitej jedinečnosti i spoločenskej závislosti podmienili aj nevšednú formu jej románu: monológy (pravda, dejové i plné dialógov), v ktorých sa človek vyznáva z pocitov vrcholného blaha, nájdeného v osobnom živote, ako aj z protipólnych pocitov priepastnej depresie, striedajú sa v románe so všednými výjavmi z každodenného života spisovateľov, novinárov, bohémov, politikov, parížskej snobskej spoločnosti; opisy malebných, clivotu vzbudzujúcich exotických zákutí cudziny, kam unikajú jednotliví hrdinovia, preťažení svojou všestrannou činnosťou, aby si uchytili trochu osobného šťastia a chvíle pohody, striedajú sa s obrazmi povojnového Paríža, s výjavmi z politických zhromaždení a redakčných schôdzok. Problémy existenčné, ktorými padá i to najčestnejšie úsilie ľavo orientovaných intelektuálov bojovať za mier a pripravovať cestu spravodlivejšiemu spoločenskému usporiadaniu, bez ujmy na slobode myslenia i konania sú organicky skĺbené so zložitými situáciami ich osobného života, a spätne na seba pôsobia: osobné je tu v spoločenskom ako jadro orecha v škrupine.
V hlavných postavách nájdeme aj výrazné autobiografické prvky, no umenie Simone de Beauvoir z nich vytvorilo nové, vlastným životom žijúce postavy, takže môžeme plne dôverovať i tvrdeniu samotnej autorky, že napríklad v postave Anne nezobrazila seba, ako ani v Dubreuilhovi Sartra, ako si to mnohí čitatelia domýšľali. Jednako nám toto dielo dáva plnokrvný obraz aj ich života, povojnového života francúzskych pokrokových intelektuálov, ktorí síce v iných rozmeroch ako my, ale tiež prešli podobnými krízami viery v možnosť pokroku aj v oblasti spoločenskoetickej: túto krízu vyvolalo vo vedomí pokrokových francúzskych intelektuálov hlavne odhalenie faktov o existencii sovietskych pracovných táborov.
V osude ústredných hrdinov, najmä Dubreuilhovom, môžeme presne sledovať, čo mohlo viesť i Sartra k jeho novému, ilúziízbavenému, trochu skeptickému optimizmu a na tom základe k akémusi realistickejšiemu humanizmu (čo sa výrazne javí aj vo vyústení jeho hry Diabol a Pán Boh).
„Je vzácne, ak spisovateľ má nie menej rád človeka ako slová," hovorí jedna z románových postáv o spisovateľovi Dubreuilhovi, a toto platí aj pre umenie autorky tohto diela, ktoré je románom nie pre román, ale pre človeka, pre čitateľov, so všetkými znakmi pútavosti a všestrannej zaujímavosti. Je to próza, ktorá nekoketuje s poéziou, ani s esejistikou, ale drží sa svojho kopyta.
Literárne ocenenia:
Prix Goncourt (1954)
*-*
