Nedostupné
Krátky popis:
Populárny spisovateľ Ladislav Mňačko, dnes už dobre známy i za našimi hranicami, autor protifašistického románu Smrť sa volá Engelchen, autobiografických poviedok Marxova ulica, reportáží Ja, Adolf Eichman, Kde končia prašné cesty a iných, prihovára sa tentoraz čitateľom prózami, ktoré sa časové viažu na minulosť — dávnu i menej dávnu - a sú ostro namierené proti porušovaniu socialistickej zákonnosti a morálky. Sú to zväčša smutné príbehy, no pri všetkej tragike z mnohých vystupuje nezlomná vôľa a životný optimizmus ľudí, ktorí pri svojej statočnej práci alebo v bežnom úsilí po troche šťastia natrafili na nepochopenie, sebectvo, karierizmus, zbabelosť. Neboli to maličkosti: zničený osud, rozvrátená rodina, pocit bezmocnosti voči bezpráviu, skorumpovanosti, svojvôli, a predsa sa nenechali zlomiť, bojovali za svoju občiansku a komunistickú česť, sú živým výkričníkom, že proti bezpráviu sa treba postaviť, že je to vecou každého znáš, neslobodno už nikdy mlčať a zbabelo sa prizerať, keď sa nám pred očami odohráva nespravodlivosť, krivda. Mnohí podľahli, bola to pre nich príliš veľká zaťažkávajúca skúška, podľahli fyzicky či psychicky, no máme tu celý rad postáv, či už riaditeľa mlynov zo Záhrady utrpenia, inžiniera z Kádrovej legendy, Kláru z rovnomenného príbehu, alebo bývalého partizána z prózy Svedok, ktorí sa nevzdali, nesklonili hlavy, pretože pevne verili v svoje ideály, presahujúce ich osobný život, komunistické ideály o vytvorení novej spoločnosti, za ktoré nám všetkým treba bojovať. Áno, je to chmúrna kniha, autor v nej sústredil veľa z toho zlého, čo nám kedysi bránilo ísť vpred, no tým, že sa zameral len na záporné javy našej nedávnej minulosti, chce dosiahnuť, aby sa nikdy neopakovali.
*-*
Kultový súbor publicistických noviel Oneskorené reportáže od vplyvného slovenského spisovateľa a novinára Ladislava Mňačka vyšiel pod týmto názvom v roku 1964 vo Vydavateľstve politickej literatúry (VPL) v Bratislave. Ide o historicky 3. vydanie (krátko nadväzujúce na prelomové prvé dva náklady z konca roku 1963). Tento zásadný zväzok má presný rozsah 205 strán textu (niektoré katalógy uvádzajú zaokrúhlene 208 strán). Kniha bola vydaná v celoplátenej pevnej väzbe s papierovým prebalom, pričom o vizuálnu stránku, obálku a frontispis sa postaral popredný slovenský grafik a ilustrátor Jozef Baláž.
Keď kniha koncom roka 1963 premiérovo vyšla, vyvolala v Československu absolútne zemetrasenie. Príbehy najprv vychádzali na pokračovanie v legendárnom týždenníku Kultúrny život a vyvolali hysterickú reakciu v najvyšších kruhoch KSČ. Hoci sa vnútrostranícki dogmatici snažili text zakázať, vďaka vrcholiacemu politickému uvoľneniu a mocenským bojom vnútri komunistickej strany kniha nakoniec legálne vyšla. Dopyt bol taký gigantický, že VPL muselo hneď v roku 1964 vydať toto tretie vydanie, pričom celkový náklad diela v tomto období prekročil závratnú hranicu 100-tisíc kusov. Mňačko za knihu dokonca získal Štátnu cenu za literatúru s odmenou 100 000 Kčs.
Oneskorené reportáže dostali svoj názov preto, lebo išlo o svedectvá, ktoré mali byť zverejnené už dávno, no v strachu pred režimom museli čakať v zásuvke. Mňačko v 11 autentických príbehoch bez akýchkoľvek servítok opísal zničené osudy nevinných ľudí, vykonštruované politické procesy, justičné vraždy, antisemitizmus a brutálnu svojvôľu totalitných úradníkov a ŠtB z 50. rokov (obdobia kultu osobnosti).
Najväčšou morálnou zaujímavosťou knihy je pozícia samotného autora. Ladislav Mňačko bol v 50. rokoch prominentným, režimom hýčkaným komunistickým novinárom. Tieto reportáže tak nepísal vonkajší pozorovateľ, ale človek, ktorý bol priamou súčasťou tohto systému a prežíval hlbokú vnútornú krízu svedomia. Kniha je jeho osobným pokusom o pravdu a očistu, no pre režim bola časovanou bombou. Po auguste 1968 bol Mňačko kompletne zakázaný, kniha bola stiahnutá z knižníc a autor odišiel do exilu v Rakúsku.
Kniha Oneskorené reportáže je unikátna svojou formou na pomedzí umeleckej fikcie a investigatívnej žurnalistiky. Ladislav Mňačko v nej spracoval reálne ľudské tragédie, no z dôvodu ochrany žijúcich obetí (a čiastočne aj vtedajších agresorov, ktorí v roku 1964 stále sedeli na vysokých straníckych stoličkách) zmenil mená, dátumy a topografiu. Každá z 11 reportážnych noviel mieri na konkrétny zvrátený mechanizmus stalinskej justície:
- Záhrada múk (Pitva reálneho trestu smrti): Ide o literárne najsilnejšiu a historicky najpresnejšiu kapitolu. Mňačko v nej opisuje vykonštruovaný proces s Dr. Ladislavom Galanom z roku 1951. Galan, generálny riaditeľ Východoslovenských mlynov, bol odsúdený na smrť za vymyslenú sabotáž. Mladý prominentný novinár Mňačko vtedy dostal stranícku úlohu napísať o procese propagandistickú reportáž oslavujúcu odhalenie „škodcu“. Po preštudovaní spisov a osobnom stretnutí s Galanom však Mňačko zažil totálny otras svedomia (tzv. precitnutie), odmietol text odovzdať a začal tajne intervenovať na najvyšších miestach v Prahe. Galanovi nakoniec trest zmiernili, no Mňačko na svoju morálnu spoluvinu nikdy nezabudol.
- Klára (Mechanizmus strachu z kontaktu): Príbeh mladej ženy, ktorú režim zo dňa na deň vyhlásil za „triednu nepriateľku“ iba kvôli pôvodu jej rodiny. Mňačko v tejto próze bravúrne analyzuje fenomén, ktorý sám nazval spoločenskou džungľou a pandémiou strachu. Ukazuje, ako sa od Kláry zo strachu o vlastnú existenciu a kariéru okamžite odvrátili všetci najbližší priatelia, kolegovia aj životný partner. Z človeka sa stala chodiaca nákaza, s ktorou sa nikto na ulici neodvážil ani len pozdraviť.
- Svedok (Absurdita vynútených priznaní): Táto kapitola podrobne dokumentuje brutálne vyšetrovacie metódy ŠtB v 50. rokoch. Svedok, vystavený nekonečnému fyzickému a psychickému mučeniu (deprivácia spánku, temnica, bitie), stráca osobnú integritu a logické myslenie. Systém ho zlomí do štádia, kedy začne veriť vlastným, vyšetrovateľmi diktovaným klamstvám a pred súdom mechanicky recituje naučenú výpoveď, ktorou posiela na šibenicu svojich kolegov.
- Prípad svedomia (Kariérizmus nad ľudskosťou): Sonda do mentality vtedajších prokurátorov, sudcov a kádrovníkov. Mňačko ukazuje, že títo ľudia často neboli sadistickými monštrami, ale obyčajnými byrokratickými zbabelcami a karieristami. Vedeli, že obvinenia sú vymyslené, no podpisovali rozsudky smrti a dlhoročné tresty len preto, aby si udržali svoje pozície, teplé miesta a dokázali absolútnu lojalitu strane.
Slovenská a česká literárna veda často prirovnáva vydanie Oneskorených reportáží k svetovému megahitu Jeden deň Ivana Denisoviča od Alexandra Solženicyna. Obe knihy vyšli takmer v rovnakom čase (Solženicyn v ZSSR koncom roka 1962, Mňačko v ČSSR koncom roka 1963) a plnili rovnakú rolu: boli prvým legálnym a hlbokým obnažením stalinských gulagov a teroru pod hlavičkou oficiálnych vydavateľstiev.
Mňačkov kritický úspech bleskovo prekročil železnú oponu. Výber z Oneskorených reportáží vyšiel už v roku 1966 v preklade do japončiny, o čo sa postaral slavista Kurisu Kei. Ešte bizarnejší osud malo dielo vo Frankovom diktátorskom Španielsku. Tam kniha vyšla v roku 1971 pod názvom Invierno en Praga (Zima v Prahe). Keďže išlo o nepriamy preklad z nemčiny, antikomunista Franco vydanie povolil ako skvelú protisovietsku propagandu, zatiaľ čo španielska ilegálna ľavica ju čítala ako skrytú kritiku samotného domáceho fašistického režimu.
Hoci bola kniha vnímaná ako vrcholne odvážna, neskorší exiloví kritici (napr. historici v Rakúsku) Mňačkovi vyčítali jednu zásadnú vec. Mňačko v roku 1963 písal text stále z pozície presvedčeného, hoci sklamaného komunistu. V knihe obhajuje výhradne komunistické obete procesov (straníckych funkcionárov a riaditeľov), no úplne odignoroval nekomunistické obete – tisíce popravených a uväznených kňazov, rehoľníčok, sedliakov, ktorí odmietli kolektivizáciu, či príslušníkov demokratických strán. Tento dlh splatil až po svojom vytriezvení a emigrácii v knihe Siedma noc (1968).
-ai-
Literárne ocenenia:
Štátnu cenu za literatúru

Dostupné
Pridať do košíka
Dostupné
Pridať do košíka
Dostupné
Pridať do košíka
Dostupné
Pridať do košíka
Dostupné
Pridať do košíka