POTOPA 1-3

Krátky popis:

Henryk Sienkiewicz, nositeľ Nobelovej ceny za rok 1905, je nesporne najpopulárnejším poľským spisovateľom nielen doma, ale aj vo svete. Od tých čias, keď sa v roku 1883 začali zjavovať v časopisoch jeho historické romány na "zocelenie sŕdc", známe pod názvom Trilógia (Ohňom a mečom, Potopa, Pån Wołodyjowski), a hneď vyvolali nevšedný čitateľský ohlas, cez svetový úspech "rímskeho" románu Quo vadis a burcujúci ideovo-umelceký obraz Križiakov, získava si jeho dielo už celých sto rokov sympatie čitateľov a všetky literárne pokolenia provokuje, aby sa s jeho tvorbou stále nanovo kriticky vyrovnávali. Neostal - ako mnohí klasici - len dokumentom svojej doby, pretrval ako živý autor, ktorého dielo poučuje, zaujíma i vzrušuje.
Potopa, ktorú slovenský čitateľ dostáva v novom preklade, je stredným článkom Trilógie. Je to dielo vo svojej ideovo-umeleckej štruktúre samostatné a ucelené, aj keď sa niektorými zložkami stavby, najmä však postavami, viaže na predchádzajúci román. Kým Ohňom a mečom sa často rozchádza s historickou pravdou, Potopa je aj čo do historickej pravdivosti bez ideových a faktografických deformácií. Je priam obdivuhodné, že autor, ktorý v predchádzajúcom diele tak vysoko vyzdvihol zástoj magnátov, v Potope priniesol ich prudkú obžalobu, ako to vidieť na dramatických príbehoch oboch znamenite modelovaných Radziwillovcov.
Potopa je historicky pravdivým dokumentom o veľkej vojne Poliakov so Švédmi v 17. storočí, svedectvom o vojensko-patriotickom hnutí, ktoré po chvíľach prehier, zrád, pohrôm, vialo do boja proti vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi už privilegovanú a rozkolísanú šľachu, a celý národ, ako to markantne vidieť na vrcholných scénach obrany čenstochovskej Jasnej Hory, ktoré patria medzi najvzrušujúcejšie kapitoly Potopy. Toto rozsiahle dielo, tak majstrovsky zachycujúce obraz rozorvanej doby, sa dodnes čita jedným dychom. Má všetky náležitosti pútavého rytiersko-dobrodružného románu s kumuláciou motívov tajomstiev, zámen, únosov, zrád, súbojov, ale aj dojímavých citových peripetií, má mimoriadne skĺbenú dramatickú stavbu, v ktorej niet plochých miest, a predovšetkým vynikajúco modelované plastické postavy (Kmicic, Wołodyjowski, Zagłoba a i.), zložené v autorovej bohatej a konkrétnej obrazotvornosti z množstva prenikavých postrehov, tak výrazne zapadajúcich do dobovej atmosféry. Nie div, že si ich čitatelia privlastnili nielen ako znamenité literárne fikcie, ale aj ako živé obrazy dávnej poľskej skutočnosti.

Autor Potopy Henryk Sienkiewicz (1846-1916) začínal literárnu činnost začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia ako novinár, kronikár a komentátor súdobého poľského kultúrneho života. Tvoril pod silným vplyvom antiromantického pozitivistického hnutia. Referoval o všetkom, čo okolo seba videl, a ako píše vtedajšia tlač, čoho sa jeho pero dotklo, ožilo plným životom. Jeho literárna kritická činnosť sa intenzívne rozvinula v tzv. americkom období. Z Ameriky píše vtipné a kritické fejtóny, vďaka ktorým poľskí čitatelia poznávali dvojakú tvár nového sveta. Na jednej strane nevídaný technický pokrok, na druhej prudké spoločenské protiklady, ktoré rozladili citlivého umelca. No už v tejto prvej etape tvorby sa naplno rozvinul spisovateľov epický talent v poviedkach Víťaz Bartek, Strážca majáka, Uhľokresby, Listy z ciest po Amerike a i. Už tu je Sienkiewicz básnikom nevšednej fantázie. Prvok dobrodružnosti, silného napätia, nečakaných zvratov sa spája s patriotickým zápalom a zmyslom pre sociálnu spravodlivosť. Po návrate z ciest po Amerike a západnej Európe už Sienkiewiczovi nevyhovoval racionalistický program pozitivistov. Tažko znášal ľahostajnosť v národných otázkach, s akou sa stretol u mladej generácie. A tak sa zrodil veľkolepý plán: umelecky zobraziť dávne deje Poľska, zachytiť najvýraznejšie črty národného charakteru a odpovedať veľkým vlasteneckým príkladom na komplexy bezradnosti, ktoré boli príznačné po porážke povstania r. 1863. Tak vznikli slávne knihy, písané na "zocelenie sŕdc", ktoré prešli do literárnej histórie pod spoločným názvom Trilógia (1883-1888). Jej stredným, umelecky najsilnejším a ideovo najprogresívnejším členom je práve Potopa. Po Trilógii napísal Sienkiewicz dva romány zo súčasného života: Bez dogmy a Rodina Polanieckých, psychologické analýzy spoločenskomorálnych protikladov vtedajšej doby. Nedosiahol nimi väčší úspech, zato obrovský ohlas vyvolal jeho návrat de svetovej histórie v románe z antických dejín Quo vadis, za ktorý dostal r. 1905 Nobelovu cenu. Posledným veľkým Sienkiewiczovým románom sú Križiaci (1900), ktorého historickým podkladom bol boj poľských rytierov proti rozpínavosti a krutosti križiackej rehole na rozhraní 14. a 15. stor. Sienkiewicz získava obrovskú popularitu doma i vo svete a súčasne sa čoraz častejšie ozývajú proti nemu kritické hlasy mladej generácie, nespokojnej s konzervatívnymi tendenciami časti autorovho diela. Uprostred rušných polemík píše však autor ďalšie romány. Dva historické romány Na poli slávy a Víry nezískali väčšie uznanie, veľký ohlas vyvolal dobrodružný román z afrického prostredia V púšti a pralese.

Henryk Sienkiewicz patrí medzi najprekladanejších autorov poľskej literárnej klasiky. Aj na Slovensku má recepcia jeho tvorby bohatú tradíciu. Prvý (anonymný) preklad Sienkiewiczových próz pod názvom Starý služobník vyšiel v časopise Vlasť a svet r. 1887. Koncom minulého a začiatkom nášho storočia vychádzali v rozličných edíciách poviedky Miškova smrť, Janko muzikant, Hana, Za chlebom a i. Z veľkých epických diel vychádzali najprv iba ucelené fragmenty. Tak v Amerike vyšiel r. 1903 v skrátenom znení román Quo vadis pod názvom Svätý Peter v Ríme, ktorý potom vydávali aj na Slovensku. Rovnako iba vo fragmentoch vyšli v Pešťbudíne r. 1911 v preklade Petra Bellu Horala aj úryvky z románu Križiaci pod názvami Bitka pod Grunwaldom, Danuša, Jaglenka. Nahrádzali nedostatok pútavého, dobrodružne exponovaného ľudového čítania v domácej spisbe a boli prvou sondou do tvorby neskoršie takého obľúbeného poľského autora. Aj s Potopou sa slovenskí čitatelia zoznámili najprv iba vo fragmente, ktorý r. 1930 vyšiel pod názvom Obrana Censtochovej v adaptácii J. B. Bohuslavského. Fragment má 122 strán a sú to vlastne svojsky prerozprávané kapitoly (9. a 10.) druhého dielu románu. Adaptér postupoval v popularizácii diela veľmi voľne. Nielen v tom, že vynechal celé pasáže opisov, redukoval povahokresby postáv, vypúšťal bočné epizódy a sústredil sa na centrálnu dejovú líniu, ale aj v tom, že od základov zmenil charakteristiku hlavnej postavy Kmicica a hrdinom "obrany Censtochovej" urobil sedliaka Martina Otrubu, pričom Kmicicov part rozdelil medzi tri postavy. Napokon celá Potopa vyšla roku 1931 ako súčasť Trilógie, ktorú preložili Mikuláš Stano, Andrej Germuška a Ján Hollý. Veľká zásluhu pri udomácňovaní Sienkiewiczovej tvorby na Slovensku mal Mikuláš Stano, ktorý po celý život sústavne oboznamoval slovenskú verejnosť s dielami poľskej, najmä staršej, prózy. Preložil takmer všetky významné diela veľkého poľského prozaika, pričom jeho preklady, vyznačujúce sa významovou vernosťou, boli svojho času nesporným kultúrnym činom. Ak dnešné pokolenia čitateľov dostali v minulých rokoch už v nových prekladoch Mateja Andráša dve knihy Trilógie a teraz dostávajú v novom preklade jej najrozsiahlejšiu, umelecky a ideovo najvýraznejšiu časť - Potopu, je to len prirodzený a nevyhnutný dôsledok historického vývinu, a to tak v nesmiernom novodobom rozvoji slovenčiny, ako aj v prehlbovaní nových, čoraz náročnejších odborno-estetických kritérií v prenášaní literárnych hodnôt zo svetovej spisby do kultúrneho povedomia dnešných čitateľských generácii.
*-*

Potopa, druhý z románov tvoriacich Trilógiu, predstavuje dejiny Poľska v období vpádu Švédov (1655 – 1660).Hlavnou myšlienkou románu je problém zrady a vernosti, ktorý je kritériom morálneho hodnotenia historických postáv (napr. Radziwiłł), ako aj fiktívnych postáv (predovšetkým Kmicic). S hlavným motívom súvisí aj spôsob prezentácie udalostí – Sienkiewicz ukazuje dve fázy poľsko-švédskeho konfliktu, v ktorom veľkú úlohu zohrala zrada magnátov a časti šľachty. Počiatočný obraz nepriateľskej „potopy“ prináša blízkosť úplnej porážky Poľsko-litovskej únie (Rzeczypospolitej), v ktorej sú len inteligentní občania schopní brániť jej suverenitu.
-g-