5,00 €
Dostupné
Krátky popis:
... Dunaj je fascinujúca rieka.
Pred dvoma rokmi sme nasadli s celou partou na vyradený remorkér a šli sme dolu až do Suliny. Bola to najkrajšia dovolenka v mojom živote, a veľmi mi priblížila rieku, jej životodarnosť a nebezpečenstvá. Poznal som, aká je to ohromná, večná, večne hroziaca, neskrotná, neochabujúca sila. Viete, je strašné, čo nám tu teraz Dunaj porobil, ale nemožno ho neobdivovať, je to živel, živel je to, keď sa rozbesnie, zmetie všetko, nepomôže ani technika, ani nijaké úsilie, my sme to tu teraz poznali plnej trpkosti a hrôze. Ani oheň, ani vojna, ba vari ani zemetrasenie nezničí tak totálne všetko na takom veľkom fľaku zeme. To, čo sa stalo, je najväčšou prírodnou katastrofou naších moderných dejín, nič sa s ňou nedá porovnať. A to sa nestalo len u nás, tá istá rieka, ten istý Dunaj sa s nevídanou besnotou dal do ničivého diela v Nemecku, Rakúsku, u nás, v Maďarsku, ale najhoršie vari šarapatil v Juhoslávii.
rozprával ten kapitán.
Povodeň a človek v nej.. do poslednej chvíle nechcel veriť, že príde. Kdeže povodeň, tu je len niekoľko pamätníkov veľkej vody. V tomto storočí nijaká nebola. Prečo by mala prísť akurát teraz? Možno niekedy aj príde, ale teraz ešte nie, hrádze držia, vydržali toľkokrát, keď bola v Dunaji veľká voda, vydržia aj teraz.
A potom prišla voda a človek schmatol, čo bolo práve poruke, aspoň niečo, aspoň niečo okrem holého života zachrániť. A utekal. Utekal a voda mu bola v pätách. Na rovine sa voda rýchlo rozlieva. A väčšina obcí a polí Žitného ostrova bola položená hlbšie ako hladina vysokého Dunaja. Peniaze, dokumenty, periny, televízor, ktorý odhodia na úteku. Kde boli traktory, zapriahli ich rýchlo do vlečiek, obsypali ich ako strapce.
Úľak z vody vyplnil celú myseľ a určoval konanie človeka. Preč, ide potopa, preč, rýchlo, rýchlejšie, voda je strašná, keď sa raz vymkne spod ľudskej kontroly...
rozprával ten kapitán.
*-*
V polovici júna 1965 po dlhotrvajúcich dažďoch Dunaj pretrhol ochranné hrádze na južnom Slovensku. Voda zaplavila obrovské územie Žitného ostrova, zničila tisíce domov a vynútila si evakuáciu viac ako 54 000 obyvateľov.
Mňačko ako elitný novinár okamžite odcestoval na miesto nešťastia. Priamo v teréne pomáhal pri záchranných prácach a koordinácii. Keďže téma bola pre vtedajšiu spoločnosť mimoriadne živá a dôležitá, kniha mala absolútnu štátnu prioritu – vyšla v rekordne skrátenom čase a už na jeseň 1965 bola na pultoch kníhkupectiev.
Celú katastrofu, evakuáciu a boj s vodným živlom Mňačko nepribližuje cez suché štatistiky, ale očami nemenovaného dôstojníka (kapitána) ženijného vojska Československej ľudovej armády, ktorý velil záchranným jednotkám v prvej línii.
Pre Mňačka typickým novinárskym štýlom sa v texte nebojí klásť nepríjemné a provokatívne otázky typu: Kde sa stala chyba? Dalo sa katastrofe zabrániť? Boli hrádze zanedbané?
Súbežne s kritikou však kniha oslavuje neuveriteľnú obetavosť tisícok vojakov, dobrovoľníkov a obyvateľov, ktorí držali spolu a dokázali čeliť katastrofe bez strát na ľudských životoch.
Veľkou hodnotou knihy sú autentické dokumentárne čiernobiele fotografie Františka Petrlíka, ktoré zachytávajú zatopené dediny, pretrhnuté hrádze a náročné vojenské operácie na člnoch a obojživelných vozidlách.
(ai)
