VEČNE JE ZELENÝ…

Krátky popis:

O próze Večne je zelený, ktorá vznikala v sedemdesiatych rokoch, no prvýkrát vyšla až v roku 1989, autor povedal: „Je pravda, že o novele Večne je zelený som bol presvedčený, že nikdy nevyjde, a nielen pre režim. Možno aj vedomie, že ju nikto nebude čítať, spôsobilo, že sa mi písala báječne, uvoľnene. To bol jediný prípad, keď som na jeden dúšok vychrlil aj tri-štyri strany."
Bezmenný rozprávač Vilikovského prózy je prototypom hochštaplerov, ktorí poťahujú nitky spoza dejinných kulís. Nepoznáme síce jeho meno, dokonca ani národnosť, a z toho, čo o sebe prezrádza, nikdy nevieme rozlíšiť pravdu, klamstvo, domýšľavosť či ilúziu. Je presvedčený nielen o svojom pôvabe a ume, ale predovšetkým o oprávnenosti svojho svetonázoru, o správnosti svojho výkladu sveta a svojom nespochybniteľnom mieste na strane víťazov dejín. V každom režime, v každej situácii vie, ako byť víťazom, a tomu prispôsobuje svoje postoje, správanie i lojalitu.
-m-

Kde sme to ostali? Aha, Slovácil Niektorí z nich si z lásky k slobode spravili celkom výnosnú živnosť. Napríklad slávny eskamotér Houdini... poznali ste ho? Slovák ako repa. Nie, nie taký špinavý, taký zdravý. To ste nevedeli, čo? Vo svojom žánri nemal páru. Jeho najslávnejšie číslo spočívalo v tom, že si dal zviazať ruky i nohy, takého zviazaného ho potom zašili do vreca a vrece hodili do hlbokej vody. Ešte ani nestačili od všetkých, čo sa dívali načierno, vybrať vstupné a milý Houdini bol opäť na hladine, usmiaty, voľný ako vták... A práve láska ku slobode, áno, práve ona bola, ak sa môžem vyjadriť obrazne, tým záchranným kolesom, ktoré ho znova a znova bezpečne vynieslo na povrch. Plávať? Pravdaže vedel plávať. Ako, že to nie je nijaký kumšt! Že plávať viete aj vy? Dovoľte mi takú trochu intímnu otázku: akým štýlom? Psiarkou, čo? Tento milý, ale charakteristický detail výrazne dokresľuje váš profil.
-*-

Novela Večne je zelený... od Pavla Vilikovského z roku 1989 (vydavateľstvo Slovenský spisovateľ) je prelomové dielo slovenskej literárnej postmoderny a jedna z najdôležitejších slovenských porevolučných kníh. Hoci oficiálne vyšla až v roku 1989 v edícii Žihadlice (ilustroval ju Rudolf Fila), autor ju napísal už v 70. rokoch počas najtuhšej normalizácie.
Sám Vilikovský spomínal, že ju tvoril s vedomím, že pre vtedajší režim nikdy nemôže vyjsť, vďaka čomu sa mu písala nesmierne slobodne a uvoľnene.
Knihu ilustroval a navrhol významný slovenský výtvarník Rudolf Fila. [3, 5, 6]
Kniha je brilantnou, vysoko ironickou a parodickou hrou s čitateľom. Hlavným hrdinom a rozprávačom je bezmenný starnúci tajný agent / hochštapler, ktorý spomína na svoju minulosť.

* Nedôveryhodný rozprávač: Čitateľ nepozná jeho meno, dokonca ani národnosť. Z toho, čo hovorí, nie je možné určiť, čo je pravda, čo klamstvo, starecká domýšľavosť alebo čistá ilúzia.
* Dejová línia: Rozprávač spomína na obdobie pred prvou svetovou vojnou v Rakúsko-Uhorsku, kedy pôsobil ako špión. Príbeh začína bizarným priznaním, že svoju kariéru odštartoval ako „milenec plukovníka Alfreda“ (paródia na skutočnú historickú postavu plukovníka Redla, známeho rakúskeho dvojitého agenta). Následne sa zaplieta do absurdnej špionážnej misie, ktorej cieľom je uniesť a zviesť dcéru vplyvného maďarského politika, pričom dôležitú úlohu v deji hrá napríklad aj bizarná pasáčka kráv.
* Paródia na veľké dejiny: Vilikovský v knihe dekonštruuje mýty o hrdinstve, vlastenectve a tajných službách. Dejiny sveta neukazuje ako výsledok racionálnych rozhodnutí veľkých mužov, ale ako sled náhod, milostných pletiek, hlúposti a absurdít.

* Dekonštrukcia ideológií: Paroduje vznešený vlastenecký tón, byrokratický slovník tajných služieb, romantický gýč aj marxisticko-leninský výklad dejín.
* Názov knihy: Slová „Večne je zelený...“ odkazujú na slávny výrok z Goetheho Fausta: „Sivá, môj priateľu, je každá teória a večne zelený je strom života.“ Vilikovský tento citát ironizuje – zelený totiž nie je len strom života, ale aj hlúposť a ľudská prispôsobivosť v každom režime.

Vydanie knihy v roku 1989 znamenalo pre slovenskú literatúru šok. Kým väčšina vtedajších autorov písala lineárne príbehy s jasným morálnym posolstvom, Vilikovský priniesol západnú postmodernu plnú irónie, pochybností o pravde a hry s textom. Dielo otvorilo dvere novej generácii autorov 90. rokov a dnes patrí do zlatého fondu slovenskej prózy. V roku 2021 vyšlo v reedícii vo Vydavateľstve Slovart.
-ai-