3,00 €
Dostupné
Krátky popis:
Znie to zvláštne, keď povieme, že slovenský čitateľ pozná celú prozaickú tvorbu mladej francúzskej autorky, ktorá pred jedenástimi rokmi vstúpila do literatúry ako takmer "zázračné dieťa"; zvláštne je to preto, že v literárnom úsilí malého národa nie je ľahké poznať celé dielo súčasného autora zahraničnej literatúry.
No fakty sú také: Saganová napísala päť románov, a všetky sú do slovenčiny preložené. Zázračné oblaky sú jej posledným, piatym komorným prozaickým útvarom, triezvou, no aj trochu jednostrannou sondou do citového vnútra súčasného človeka. Ide tu o manželskú dvojicu Josée a Alana. Jednostrannosť je azda v tom, ako sa autorka nestará o sociálnu závislosť svojich postáv - Alan je bohatý Američan, Josée nezávislá mladá Francúzka. No sonda, ktorú Saganová prenikavo zapúšťa do ich vzťahu, je tak umelecky pravdivo podaná, že je možno všeobecne platná. V Alanovej žiarlivosti, v jeho zmyslovej, ba až bytostnej závislosti na Josée ukázala autorka jednu z hnacích sil ľudských vzťahov, ktoré sa nazývajú láska, a to na strane muža. Žena Josée stále chce uniknúť pred tou silou, chce byť slobodná, a pritom milovať muža, ktorý jej celý patrí, len nech pri tom nie je pre Alana celým vesmírom, lebo toto vedomie je ťarcha, ktorá zväzuje žene slobodný rozlet.
V tomto poznaní je zaiste pravda mnohých ľudských vzťahov medzi mužom a ženou. Často bývajú tie vzťahy drámou, Saganová ju jasne vidí a svojim dielkom rozohráva v nás. Až po hranicu, ktorá sa volá katarzia.
NAŠA TLAČ O SAGANOVEJ
"Na Saganovej romány je veľa rôznych náhľadov. Azda ich netreba rozoberať, postačí, keď upozorním na skutočne zvláštny, originálny štýl Saganavej. Pripomína čiastočne štýl filmovej poviedky, no to svojské, to saganovské sa drží neustále v popredí. Drží človeka v napätí od prvej do poslednej chvíle."
Zn. VoC v Nových kniách č. 3, г. 1958 o románe „Dobrý deň, smútok".
"Čo tedao môže dať Saganová nášmu čitateľovi? opýta sa prípadne moralizátor a zakýva hrozivo prstom. Môže byť spokojný: Nie je to kniha, pri ktorej sa mládež húfne kazíi, ani kniha, ktorá podpáli svet. Z jej riadkov počuje ten, kto má citlivé ucho, úprimné volanie ľudskej bytosti po láske a porozumení."
I. Mojík v Práci zo 4. nov. 1964 a románe O mesiac, o rok.
"Neviem, či mala predchodcov, ale bezpečne stála v prvom šíku tých autorov, ktorí voľačo vedeli, či vycítili to, a vládali to aj vyjadriť, o diagnóze moderného človeka, o jeho rozpoltenosti, která vyviera z paradoxu vysoko vyvinutý intelekt a v kontrapunkte položená nevyvinutá citovosť. V citoch je človek tohto kybernetického storočia stále primitívom: v podstate ho ovládajú tie isté vášne a tie isté záchvevy ako človeka predcivilizačnej epochy... Saganová v celom svojom diele sleduje takéhoto človeka a odpovedá na jeden z problémov civilizácie svojim spôsobom. Nemusí byť správny, ale hovorí o čomsi, čosi vystihuje, zobrazujúc to mimochodom, viac ako pozorovateľ než s účasťou, ba vlastne veľmi ľahostajne. Ostrý, neľútostný reflektor na mechaniku citov."
E. Grečner v Kultúrnom živote z 11.1.64 o románe Máte radi Brahmsa?
*-*
