SVETLO VEČNÉ

Krátky popis:

Reynevan, hlavný hrdina Sapkowského trilógie (Veža bláznov, Boží bojovníci, Svetlo večné) má ustavičné problémy. Prenasledujú ho jeho nepriatelia i nečisté sily, neskrývajúce svoj pekelný pôvod. Reynevan žije v krutých a nebezpečných časoch: v Sliezsku a v Čechách, cez krajinu prechádzajú križiacke výpravy a odvetné výpravy husitov, kde sú s menom Božím na perách podrezávané tisícky nevinných. Verí v obnovenie viery, postaví sa na stranu Husových prívržencov, hoci aj títo páchajú neuveriteľné zločiny. On, medik a bylinkár, idealista a nezištný ochranca chorých a trpiacich, sa musí vžiť do úlohy husitského špeha, diverzanta, vraha a nemilosrdného pomstiteľa. Rozpoltený medzi povinnosťou a hlasom srdca vsadí všetko na jednu kartu, len aby dostal svoju milovanú z rúk nepriateľov.

Andrzej Sapkowski (1948), pôvodným povolanim ekonóm, pracoval dlhé roky v zahraničnom obchode. V súčasnosti žije ako profesionálny spisovateľ v Lodži (Polsko).
Preslávil sa v žánri sci-fi a fantasy poviedkami publikovanými najprv v sci-fi magazine Fantastyka, neskôr v samostatných knihách o zaklínačovi Geraltovi z Rivie - Zaklínač (Wiedźmin, 1990), Meč osudu (Miecz przeznaczenia, 1992), Posledné želanie (Ostatnie zyczenie, 1995). Po poviedkových knihách uverejnil päťdielnu ságu, začínajúcu sa románom Krv elfov a pokračujúcu románmi Čas pohŕdania, Krst ohňom, Veža lastovičky a Pani jazera. Popri tomto cykle napisal literárnu štúdiu o stredovekej legende Svet kráľa Artuša (1995). Podľa poviedok o Geraltovi bol natočený celovečerný film Zaklínač v nemecko-francúzsko-poľskej koprodukcii. Prvý diel trilógie román Veža bláznov (SLOVART, 2003) vykročil zo žánru fantasy a stretol sa s mimoriadne pozitívnym čitateľským ohlasom, tak ako predchádzajúce knihy tohto autora, navyše sa dostal medzi dvadsiatku titulov kandidujúcich na prestižnu poľskú cenu Nike. Druhý diel trilógie Boží bojovníci vyšiel vo vydavateľstve SLOVART v roku 2005. Svetlo večné je posledným románom tejto úspešnej husitskej trilógie.

- Pochválené, - prehovoril, meno Božie, bratku. Kto si?
Ležiaci neodpovedal. Neprítomné zakvílenie, aké zo seba vydal, sa nedalo považovať za odpoveď. Reynevan potiahol nosom, zaňuchal. Priblížil sa k ležiacemu, nahmatal čelo. Horúce ako pec. Cítil, že jemu
samému je pre zmenu zima od strachu, stiahol deku, siahol pod odev
mokrý od potu, stlačil brucho, prehmatal krk, pazuchy a slabiny.
V mizernom svetle hľadal stopy krvi, vriedky či vyrážky. Chorý sa nebránil, nehybne ležal a postenkával.
- Ty máš šťastie a aj ja mám šťastie, - zašomral Reynevan napokon a sadol si. - Nie je to mor. Ani kiahne. Asi.
Adsumus...
Čože? - Reynevan až poskočil. – Čo si to povedal?
- Adsumus... - bľabotal chorý. - Adsumus peccati quidem immanitate
detenti... Sed in nomine tuo specialiter congregati...
Je to len modlitba, ubezpečoval sa v duchu Reynevan. Určite iba náhodná zhoda okolností...
Zohol sa. Z chorého sálala horúčosť a ostrý pach potu. Reynevan mu položil dlane na sluchy a začal pomaly vyslovovať liečivé zaklínadlá a invokácie.
Veni ad nos... skríkol pacient. - Et esto nobiscum et dignare illabi
cordibus nostris... Adsumus... Adsumus...
Reynevan šomral zaklínadlá. Chorý so sipotom vydýchol.
Et lux perpetua, - povedal zrazu celkom jasne, - luceat eis.

*-*