NECHCEL SOM BYŤ ŽID

Krátky popis:

Narodil sa 14. 8. 1919 v Krupine.
Študoval filozófiu a francúzštinu. Účastník Slovenského národného povstania roku 1944. Od roku 1946 novinár a publicista, vedecký pracovník v Ústave literatúry Slovenskej akadémie vied, spisovateľ a kritik, autor filmových scenárov.
Žije v Bratislave.
„Ľudia sa rodia podľa zákona, ale miesto a čas sú dielom náhody. Nestačí, že sa človek narodí z ľudského otca a ľudskej matky? Musí patriť do rasy, národa, medzi vyvolených a menejcenných?
Celá zem je ľudskou vlasťou - všade je ľudská vlasť, kde sa rodia ľudia. Akým právom predpisuje sa človeku vlasť? Vlasť je tam, kde chce človek žiť, kam sa chce s radosťou vrátiť, nie tam, kde sa musí skrývať, kde ho nepovažujú za človeka, odkiaľ musí utekať, ak chce ostať nažive. Keby mali ľudia pred očami celý svet ako svoju vlasť, vážili by si rodisko a domov každého človeka a nie iba svoj. Boli by láskavejší druh k druhovi.
Človek nie je obklopený iba nepriateľmi, má blízkych, ktorí sa stali súčasťou jeho bytia práve tu, pri tejto rieke, pri tomto strome a v tomto zážitku. Odtrhnutý natrvalo od tohto kúska zeme nevedel som si predstaviť svoj budúci život. Násilím možno človeku vziať a vnútiť vlasť, nemožno z jeho vedomia vytrhnúť domov.
Ale komu to hovorím a načo? Blízki to vedia, zaťatých nepresvedčím."
Juraj Špitzer
*-*

Autobiografický príbeh Juraja Špitzera z obdobia vojnového Slovenského štátu, svedectvo o dobe, kedy byť Židom na Slovensku znamenalo byť odsúdeným na smrť.
-d-

Kniha Juraja Špitzera vyšla prvý raz v roku 1994 a už vtedy jej autor tvrdil, že je neskoro. Dnes, keď mnohí s ústami otvorenými od prekvapenia počúvajú o tom, že aj na Slovensku boli zariadenia nápadne pripomínajúce nemecké nacistické lágre (Sereď, Vyhne, Nováky), je znovuvydanie Špitzerovho svedectva takmer povinnosťou a nutnosťou. Špitzerova kniha je o tom, ako sa zrazu z veľkej časti obyvateľov jednej stredoeurópskej krajiny zrazu stali vyhnanci, ako boli nútení utekať a skrývať sa v uliciach miest a obcí, po ktorých ešte donedávna bez problémov chodili, ak si chceli zachrániť aspoň holý život.
Juraj Špitzer vo svojej knihe nikoho nesúdi - je len očitým svedkom a priamym účastníkom, a to, čo prináša, je jedno vzácne svedectvo, ktoré berie dych. Ak dnes ešte stále lavírujeme nad povahou vojnového Slovenského štátu, ak sa ešte stále nevieme dohodnúť, či išlo o blahobytný štát, alebo pokorný a otrocký satelit Tretej ríše, je to aj preto, že nečítame svedectvá ako to Špitzerovo. Je to román o ťažkom živote Židov na Slovensku po roku 1939, no najmä v 1942, v čase masových deportácií do nacistických vyhladzovacích táborov v Poľsku, je to rozprávanie z prvej ruky o fungovaní a živote v slovenskej mutácii koncentračného tábora, no je to zároveň esej o rôznych podobách zla i dobra v ľuďoch - obe prichádzajú nečakane a z nepredvídateľných strán. Literatúra s touto témou a navyše s takým silným osobným príbehom je možno jedným čriepkom do mozaiky, ktorá sa nám za posledných dvadsať rokov rozpadla a výsledkom toho sú jednak fašisti v parlamente, absolútna strata historického povedomia, cynizmus v pohľade na Holokaust, spochybňovanie historických faktov - z toho vyplývajú aj dokorán otvorené brány pre možné zopakovanie sa tej najčernejšej histórie. Začať sa vzdelávať sa dá aj tak, že človek vezme do ruky knihu – a kniha Juraja Špitzera Nechcel som byť Žid je jednou z tých najsprávnejších.
-m-