Nedostupné
Krátky popis:
Primo Levi (1919-1987) vstúpil do literatúry svojou strhujúcou svedeckou výpoveďou Je to človek? (1947, Se ques te è un some, slovenský preklad, 2001). ktorú napísal pod dojmom osobnej skúsenosti z Osvienčimu, kde prežil obdobie od januára 1944 do januára 1945. Priamym pokračovaním tejto knihy je Prímerie (La tregua, 1963), príbeh o nezmyselne dlhom a nezmyselne zložitom návrate skupiny Talianov, ktorí vyviazli z nacistických táborov. Ich odysea naprieč východnou a strednou Európou, preberajúcou sa z vojnového šialenstva, je obrazom sveta vytknutého z kĺbov a obrovskej traumy, ktorú vojna zanechala v ľuďoch. Návrat do Talianska, prebiehajúci opačným smerom, než by mal, je akousi metaforou ľudstva dezorientovaného vojnou. Levi svoju diagnózu chorého ľudstva ilustruje na nezabudnuteľnej galérii postáv. Jeho pohľad je, tak ako vždy, neľútostne jasnozrivý, no zároveň preniknutý nehou, hlbokým súcitom a láskou k ľudom. Prímerie, tá nadovšetko výstižná správa o znovuobjavovaní života na slobode, je plná akéhosi naivného úžasu často hraničiaceho s humorom. Levi je aj skvelým pozorovateľom osloboditeľskej armády, Rusov, s ktorými Taliani po dlhé mesiace návratu nažívajú v nútenej symbióze. Žasne nad tým, že Rusi sa správajú raz prísne, striktne podľa zákona a raz za sa benevolentne a bezstarostne, raz ľudsky a inokedy smiešne formálne, raz detinsky a potom násilne, takmer vždy nepredvídavo. Keď sa po dlhých mesiacoch pikareskná púť cez polovicu východnej Európy chýli ku koncu, Levi si uvedomuje, že ten čas, ktorý prežil na okraji civilizovaného sveta, bol len prímerím. Kde on a jeho druhovia nájdu znova silu žiť, keď sa zo šesťsto päťdesiatich vracajú domov len traja, keď im v žilách koluje krv otrávená jedom Osvienčimu? A keď sa im má až do konca života prímerie každého dňa končiť cudzím, srdce drásajúcim povelom "Wstawać!" Roku 1987 Primo Levi spáchal samovraždu.
