7,00 €
Dostupné
Krátky popis:
Útla vlastivedná a historická bibliofília „Světlou stopou“ s podtitulom Sedmdesát let Matice opavské od sliezskeho spisovateľa a publicistu Milana Rusinského (1909 – 1987) vyšla v roku 1947 v Prahe. Táto vzácna publikácia bola vydaná ako súkromná nepredajná tlač bibliofilských mecenášov Hynka Viceníka a Josefa Hrachovinu v mimoriadne obmedzenom a exkluzívnom náklade iba 99 výtlačkov. Kniha má formu voľných archov vložených v pôvodnej papierovej obálke s celkovým rozsahom desať strán a jej vizuálnu stránku výrazne obohatil popredný moravský scénograf a výtvarník Jan Sládek, ktorý pre obálku navrhol originálnu reprodukciu autorského drevorytu.
Tento stručný, no faktograficky hutný prehľad vznikol ako slávnostný jubilejný spis k sedemdesiatemu výročiu založenia kľúčového národného a osvetového spolku Matica opavská, ktorý bol založený v roku 1877 s cieľom rozvíjať české školstvo, knižnice a kultúrny život v regióne vtedajšieho rakúskeho Sliezska. Rusinský v texte sumarizuje najdôležitejšie historické medzníky, kultúrne zásluhy a spolkovú činnosť tejto inštitúcie, pričom vyzdvihuje jej prínos pre zachovanie národnej identity a rozvoj vzdelanosti Sliezska, čomu zodpovedá aj metaforický názov o zanechaní svetlej stopy v regionálnych dejinách.
Samotný autor Milan Rusinský, ktorý písal aj pod pseudonymom Pavel Janda, bol významný ostravský a sliezsky spisovateľ, novinár a vlastivedný pracovník, ktorý sa vo svojej tvorbe celoživotne zameriaval na obranu chudobného a ťažko skúšaného rodného kraja, pričom napísal množstvo monografií o osobnostiach Beskýd či zbierok tamojšieho folklóru. Vzhľadom na extrémne nízky pôvodný náklad deväťdesiatdeväť kusov predstavuje tento súkromný tisk z roku 1947 mimoriadne vzácny a takmer nezohnateľný zberateľský klenot sliezskej vlastivednej literatúry, ktorý sa dnes nachádza prakticky výhradne v špecializovaných historických fondoch moravskoslezských vedeckých knižníc alebo sa vzácne objavuje v ponukách výberových českých antikvariátov a aukčných sieňach.
-aige-
Útla jubilejná publikácia približuje činnosť Matice opavskej od jej založenia po koniec druhej svetovej vojny. Zachytáva pôsobenie spolku, ktorý podporoval český kultúrny a vzdelávací život v Sliezsku. Svojím spracovaním aj súkromným charakterom vydania patrí medzi bibliofilské príležitostné tlače; takto ju eviduje aj Lexikon české literatury.
Milan Rusinský (1909–1987) bol český prozaik, literárny historik, kritik a publicista spätý predovšetkým s Ostravskom a Sliezskom. Narodil sa v Litovli a študoval modernú filológiu na Univerzite Karlovej. Významnú časť života venoval ostravskému rozhlasu, kde pôsobil ako hlásateľ, literárny referent a dramaturg. Pomáhal budovať jeho literárne vysielanie a získaval preň spolupracovníkov z radov spisovateľov. Regionálnym dejinám a literatúre sa venoval aj v knihách Kapitolky ze Slezska či Bard prvý z Beskyd.
V knihe sa nachádza podpis vydavateľa Hynka Viceníka s novoročným vročením P. F. 1948.
Jan Sládek (1906–1982), autor výtvarnej predlohy obálky, bol český maliar, grafik, ilustrátor, typograf a scénograf. Patril k predstaviteľom medzivojnového ostravského umenia a jeho tvorba presahovala od knižnej grafiky až k divadelnej výprave. Na obálke tejto publikácie je reprodukovaný jeho drevoryt.
Zaujímavosťou je prepojenie tlače s rozhlasom: Kultúrnohistorická encyklopédia českého Sliezska uvádza Světlou stopou aj medzi Rusinského prácami uvedenými v rozhlasovom vysielaní. Zberateľskú hodnotu dopĺňa podpis jedného z vydavateľov a papier s filigránom BEEHIVE 1895. Samotný letopočet vo filigráne však bez ďalšieho dokladu neurčuje rok výroby konkrétneho listu.
Na obálke je pôvodný Pamätník odboja sliezskeho ľudu na Ostré hůrce pri obci Háj ve Slezsku, medzi Ostravou a Opavou. Jan Sládek ho zachytil drevorytom z roku 1929. Keď Rusinského publikácia vyšla, zobrazený pamätník už bol zničený. Ostrá hůrka sa stala významným miestom českého národného života v Sliezsku vďaka verejným zhromaždeniam, nazývaným „tábory ľudu“. Prvé sa uskutočnilo 12. septembra 1869 za účasti približne 15-tisíc ľudí, ktorí požadovali národné práva a vystupovali proti germanizácii školstva. Na ďalšom veľkom zhromaždení 22. septembra 1918 sa približne 40-tisíc účastníkov prihlásilo k požiadavke samostatného československého štátu.
Žulový pamätník slávnostne odhalili 1. septembra 1929. Vytvorili ho sochár Josef Wagner a architekt Jan Reichel. Súsošie muža a ženy vyjadrovalo vlastenectvo a húževnatosť sliezskeho obyvateľstva. Súčasťou pamätníka boli kamenné dosky s názvami 70 sliezskych obcí a zemina z bojísk prvej svetovej vojny. V septembri 1937 pribudla pamätná doska venovaná Petrovi Bezručovi pri príležitosti jeho sedemdesiatin.
Po obsadení pohraničia nacistickým Nemeckom sa pamätník stal terčom ničenia. Odborná databáza Sochy a města rozlišuje jeho poškodenie 11. decembra 1938 a úplné zničenie 14. decembra. Obecná história uvádza zničenie súhrnne k 11. decembru a dodáva, že pri troskách sa potom ľudia niekoľko dní spontánne schádzali na tiché protesty.
Po vojne sa začalo uvažovať o obnove. Zachované fragmenty pôvodného diela boli pietne upravené a vystavené v roku 1965. Nový pamätník odhalili 21. septembra 1969, pri storočnici prvého zhromaždenia. Jeho architektom bol Jindřich Czeniek a reliéfnu výzdobu vytvorili Vladimír Kýn a Jaroslava Lukešová-Kýnová. Súčasný pamätník teda predstavuje nové výtvarné riešenie; zvyšky toho pôvodného pripomínajú jeho násilné zničenie.
Obálka uchováva podobu zaniknutého pamätníka. V povojnovom vydaní tak Sládkov drevoryt možno čítať aj ako pripomienku zničenej sliezskej kultúrnej pamiatky a pretrvania tradície, ktorú mala symbolizovať.
-aicha-
