ARMÁDA BEZ ZBRANÍ (podpis autora)

Krátky popis:

Po uchopení moci a nastolení nadvlády jednej strany v roku 1948 sa začali zriaďovať tábory nútených prác, v ktorých sa mali ľudia prevychovávať k láske k ľudovodemokratickému zriadeniu. Štát potreboval lacné pracované sily, ktoré sa nemohli brániť. Tak vznikli smutne známe pomocné technické prápory. Okrem politicky nespoľahlivých osôb v nich slúžili aj mnohí kňazi a bohoslovci. Ich osudy sú príznačné pre obdobie nastupujúceho komunizmu. Sú svedectvom a výzvou. O pomocných technických práporoch vieme, nevieme však veľa o tých, ktorí sa stali ich obeťami. A mnohí sú ešte medzi nami. Jeden z nich, autor tejto knihy, sa podujal opísať útrapy a neznesiteľné podmienky, v akých žili. Uvádza príhody, ktoré sám zažil, ako aj príbehy iných podobne postihnutých. Vo svojich spomienkach sa vracia aj k tým, ktorí útrapy pomocných technických práporov neprežili.
-d-

Armáda bez zbraní je memoárová a dokumentárne ladená kniha Jána Onda venovaná pomocným technickým práporom, známym pod skratkou PTP. Vyšla v roku 1996 v Spolku svätého Vojtecha v Trnave a patrí medzi skoršie slovenské knižné svedectvá o tomto type politickej perzekúcie v 50. rokoch. Vojenský historický ústav ju uvádza medzi literatúrou k problematike PTP.

Po februári 1948 začal komunistický režim v Československu využívať armádu aj ako nástroj represie voči ľuďom označeným za politicky nespoľahlivých. Pomocné technické prápory existovali v rokoch 1950 – 1954 a boli určené na pracovné využitie a „prevýchovu“ takto označených mužov. Podľa Ústavu pamäti národa nimi prešlo približne 60 000 mužov. Ján Ondo píše z pozície priameho účastníka. Kniha zachytáva neznesiteľné pracovné a životné podmienky, svojvoľné zaobchádzanie, ponižovanie aj príbehy ďalších mužov, ktorí sa do PTP dostali. Osobitnú pozornosť venuje aj kňazom a bohoslovcom, ktorí boli medzi príslušníkmi týchto útvarov. Anotácia knihy zdôrazňuje, že autor opisuje nielen vlastné skúsenosti, ale aj príhody iných postihnutých a pripomína tých, ktorí útrapy PTP neprežili. Nejde teda o román, ale o osobné historické svedectvo, ktoré má zároveň dokumentačnú hodnotu. Význam knihy spočíva najmä v tom, že zachytáva represívny mechanizmus z pohľadu človeka, ktorý ho sám zažil.

Pomocné technické prápory neboli obyčajnými nebojovými jednotkami. ÚPN ich charakterizuje ako osobitné útvary Československej ľudovej armády určené na pracovné využitie a prevýchovu politicky nespoľahlivých osôb. Príslušníci nosili čierne výložky, od čoho vznikla prezývka „čierni baróni“.Práve tento pojem má aj výrazné literárne a filmové prepojenie. Českému a slovenskému publiku sú PTP známe najmä vďaka satirickému románu Miloslava Švandrlíka Černí baroni a jeho filmovým a televíznym adaptáciám. Ondova kniha však predstavuje takmer opačný pól: namiesto humoristickej fikcie ponúka autentické svedectvo o represii, ťažkej práci a osobných osudoch príslušníkov PTP. Vojenský historický archív medzi základnou literatúrou k téme uvádza aj odborné práce Jiřího Bílka, ktoré PTP skúmajú ako formu politickej perzekúcie prostredníctvom armády. Kniha si našla miesto aj v neskoršej odbornej literatúre. Vojenskohistorické práce ju citujú ako prameň k problematike PTP, čo jej dodáva význam presahujúci bežnú memoárovú literatúru. Existuje aj zvuková verzia knihy pre nevidiacich a slabozrakých v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči; načítal ju Štefan Mráz.
-ai-