DVĚ ROZMLUVY

Krátky popis:

Dvě drobná dílka největšího římského řečníka "Kato Starší o stáří" a "Laelius o přátelství" bývala dříve vykládána jako nadčasově pojatá chvála stáří a přátelství. Mnohem lépe jim však rozumíme dnes, kdy si dovedeme ujasnit, co jimi autor - příslušník bohaté římské nobility - sledoval. Stavěl své třídě na na oči především ty morálně politické vlastnosti, jež jí umožňovaly podržet si vládu nad Římem. Proto přesvědčuje své spoluobčany, že je například nutno omezit individuální zvůli ve vykořisťování provincií - vždyť podobné hospodaření musilo vést nutně ke zkáze vládnoucí třídy.
Kato Starší je čtyřiasemdesátiletý, dosud veřejně činný římský politik a spisovatel. Ve svém rozhovoru s přáteli hájí stáří před výtkami, jež proti němu bývají vznášeny. V této rozmluvě je také mnoho osobních tónů tehdy dvaašedesátiletého Cicerona, který sobě i svému příteli Attikovi, jemuž dialog věnuje, snáší důvody i příklady z dějin, proč stáří není břemenem, nýbrž téměř slastí. - V rozmluvě,,O přátelství" vzpomíná Laelius na nedávno náhle zesnulého Scipiona Mladšího, s nímž jej pojilo vřelé přátelství. Vykládá pak své názory na přátelství a dovozuje je příhodami z veřejného života i anekdotami ze spisů řeckých klasiků Platona, Xenofonta i Aristotela. Oba spisky jsou nám ještě dnes zajímavým dokladem mravního a politického úsilí významného římského státníka a spisovatele.
*-*

Oba dialogy dávají nahlédnout do filosofických názorů slavného řečníka a ideologa římské nobility. "Kato Starší o stáří" hájí přednosti pokročilého věku a "Laelius o přátelství" vyslovuje Ciceronovy názory na vztahy příslušníků vládnoucí vrstvy.
-d-

Dvě rozmluvy prinášajú v jednom zväzku dve z najznámejších Ciceronových filozofických diel: Cato Maior de senectute (Kato Starší o stáří) a Laelius de amicitia (Laelius o přátelství). České vydanie vyšlo roku 1960 v Státním nakladatelství krásné literatury, hudby a umění ako 244. zväzok edície Světová četba. Z latinčiny preložil a poznámkami opatril Jan Reiniš, úvodnú štúdiu napísal historik antiky Jan Pečírka. Oba dialógy patria k neskorej filozofickej tvorbe Marca Tullia Cicera a spája ich téma dobrého a zmysluplného ľudského života. Jeden sa zaoberá tým, ako sa vyrovnať so starobou a smrťou, druhý podstatou skutočného priateľstva. Stanford Encyclopedia of Philosophy ich zaraďuje medzi Cicerove významné etické práce z mimoriadne tvorivého záverečného obdobia jeho života.

Kato Starší o stáří - V prvom dialógu necháva Cicero hovoriť Marca Porcia Catona Staršieho. Fiktívny rozhovor je situovaný do roku 150 pred n. l., keď mal mať Cato približne 84 rokov. Mladší Scipio Aemilianus a Gaius Laelius sa ho pýtajú, ako dokáže znášať vysoký vek tak pokojne. Cicero prostredníctvom Catona postupne rozoberá tradičné námietky proti starobe: že človeka vyradí z aktívneho života, oslabuje telo, zbavuje ho pôžitkov a približuje ho k smrti. Proti nim stavia skúsenosť, rozvahu, duševnú činnosť, primeranú životosprávu a schopnosť prijať prirodzený beh života. Cato Maior vznikol na prelome rokov 45 a 44 pred n. l.; v liste Atticovi z 11. mája 44 pred n. l. už Cicero hovorí o spise ako o hotovom.

Laelius o přátelství - Druhý dialóg sa venuje otázke, čo robí priateľstvo skutočným a trvalým. Hlavným hovoriacim je Gaius Laelius, ktorý po smrti svojho blízkeho priateľa Scipiona Aemiliana roku 129 pred n. l. rozpráva o podstate priateľstva svojim zaťom Fanniovi a Scaevolovi. Cicero uvažuje o tom, či priateľstvo vzniká z potreby a prospechu alebo z prirodzenej náklonnosti medzi ľuďmi. Jeho ideál je založený predovšetkým na charaktere, dôvere, vernosti a mravnosti. Priateľ podľa tejto koncepcie nemá byť iba užitočným spojencom, ale človekom, ku ktorému nás viaže náklonnosť pre neho samého. Laelius de amicitia vznikol neskôr než Cato Maior, pravdepodobne na jeseň roku 44 pred n. l. Obe diela Cicero venoval svojmu celoživotnému priateľovi Titovi Pomponiovi Atticovi.

Marcus Tullius Cicero (106 – 43 pred n. l.) bol rímsky rečník, právnik, filozof, spisovateľ a politik. Patrí k najvýznamnejším latinským autorom vôbec a jeho próza mala zásadný vplyv na ďalší vývoj spisovnej latinčiny. Jeho politická kariéra vyvrcholila konzulátom roku 63 pred n. l. Posledné roky života však prežil v období hlbokej krízy Rímskej republiky. Práve v rokoch 45–44 pred n. l., keď sa jeho možnosti politického pôsobenia zužovali a zároveň prežíval osobnú tragédiu po smrti dcéry Tullie, vznikla mimoriadne rozsiahla séria filozofických diel vrátane spisov O povinnostiach, Tuskulské rozhovory, O prirodzenosti bohov, O veštení, O starobe a O priateľstve. Ciceronov význam spočíva aj v tom, že sprostredkoval rímskemu svetu veľkú časť gréckej filozofie. Nebol iba prekladateľom gréckych názorov – grécke stoické, akademické, peripatetické a ďalšie myšlienkové tradície spracoval vo vlastnom latinskom filozofickom jazyku.

Jan Reiniš (1890 – 1959) bol český stredoškolský profesor a prekladateľ z latinčiny. Pri Dvou rozmluvách text nielen preložil, ale pripravil aj poznámkový aparát. Bibliografické autority ho evidujú ako prekladateľa z latinčiny; zomrel 15. decembra 1959, takže toto vydanie vyšlo už krátko po jeho smrti.

Jan Pečírka (1926 – 1993) bol český historik staroveku a klasický filológ. Študoval klasickú filológiu a staroveké dejiny na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a vo svojom výskume sa venoval najmä hospodárskym a sociálnym dejinám antického Grécka a Ríma. Zaujímavé je, že sa odborne zaoberal aj priamo Ciceronom a jeho názormi na správu rímskych provincií. Pre toto vydanie napísal pomerne rozsiahlu predslovnú štúdiu Řečník a obhájce římské nobility, ktorá v knihe zaberá strany 7–26.

Obe diela sú v skutočnosti zamýšľané ako dvojica. Cicero ich venoval tomu istému človeku – Atticovi – a po diele o starobe vytvoril Laelia o priateľstve podľa veľmi podobného literárneho modelu. Cicero sám pritom v čase písania spisu O starobe ešte nebol veľmi starý podľa dnešných predstáv – mal približne 62 rokov. Do úst 84-ročného Catona teda vložil vlastné úvahy o starnutí, smrti a životnej múdrosti. Zaujímavé je aj použitie skutočných historických osobností. Cicero nevytvára abstraktných filozofických hovorcov, ale necháva viesť rozhovory významných Rimanov predchádzajúcich generácií. V Laeliovi sa navyše celé rozprávanie odohráva v tieni smrti Scipiona Aemiliana, takže filozofická úvaha o priateľstve zároveň získava osobný a spomienkový charakter. Diela si udržali mimoriadne dlhú čitateľskú tradíciu. Perseus Digital Library ich dodnes eviduje ako samostatné klasické texty De Senectute a De Amicitia s množstvom historických latinských vydaní a prekladov.
-ai-