FILOSOFIE V TRAGICKÉM OBDOBÍ ŘEKŮ

Krátky popis:

„Filosofie v tragickém období Řeků“ je dílko pocházející z Nietzscheovy pozůstalosti a vzniklé v mladém tvůrčím období kolem r. 1873. Rok předtím vyšlo jeho „Zrození tragédie z ducha hudby“ – jedná se tedy o dobu, kdy se Nietzsche intenzívně zabýval raným obdobím řecké kultury. V té době plánoval napsat „filosofickou knihu“, která by zachytila myšlenkový svět předsokratů a stala se kritickým zrcadlem filosofie soudobé, ale i té, která v Řecku následovala po tomto tragickém období a kterou zahajují Sókrates a Platón. Nietzsche měl pro předsokratiky nejen velký obdiv a úctu, ale i hluboké porozumění a považoval je za vrchol řeckého myšlení. Co následovalo po nich, to byly, jak to sám nazývá, již „smíšené charaktery“, zatímco tito duchovní obři představují ryzí, čisté filosofování spočívající na bezpečné intuici. Vrcholem této drobné práce je jeho charakteristika filosofa mu nejdražšího a s ním vnitřně spřízněného – Hérakleita z Efesu. Ale i jiné filosofy této doby dokázal zobrazit nesmírně plasticky jako heroické postavy, vystupující z šera dávnověku, které daleko přesahují šeď následující průměrnosti.

Knížku doplňuje studie Jana Březiny Úvod do řeckého metafyzického myšlení.
-d-

Súčasťou knihy je Březinova štúdia Úvod do řeckého metafyzického myšlení.

Raný Nietzscheho text vznikol okolo roku 1873, krátko po Zrození tragédie. Zachoval sa v autorovej pozostalosti a predstavuje jeho osobitý pohľad na počiatky gréckeho filozofického myslenia. Predsokratovskí myslitelia tu vystupujú ako výrazné osobnosti, ktorých spôsob uvažovania nemožno oddeliť od ich charakteru a životného postoja. Nietzsche sa prostredníctvom nich zároveň zamýšľa nad tým, aké miesto má filozofia v kultúre. Pozornosť venuje najmä Tálesovi, Anaximandrovi, Hérakleitovi, Parmenidovi a Anaxagorovi. Sleduje otázky vzniku sveta, premenlivosti, jednoty a mnohosti či vzťahu rozumu a zmyslového poznania. Mimoriadne blízky je mu Hérakleitos: jeho chápanie sveta ako ustavičného diania poskytuje podnety aj pre Nietzscheho vlastné myslenie. Výklad má miestami podobu filozofického portrétu, v ktorom sa odborné poznanie spája s obrazným, výrazne osobným jazykom. Pripojená Březinova štúdia rozširuje filozofický kontext knihy. Vydanie preto môže poslúžiť čitateľovi, ktorý sa chce zoznámiť s Nietzscheho vzťahom k antike, aj záujemcovi o rané grécke metafyzické otázky.

Friedrich Nietzsche (1844 – 1900) bol nemecký filozof a klasický filológ. Roku 1869 získal profesorské miesto na univerzite v Bazileji, kde vyučoval grécky jazyk a literatúru. Antická kultúra tak tvorila základ jeho odborného vzdelania aj prvých filozofických prác. V mladosti ho výrazne ovplyvnili Arthur Schopenhauer a Richard Wagner; skúmanie Grékov sa uňho postupne prepojilo s kritikou modernej európskej kultúry.

Jan Březina (1930 – 1994) bol český filozof, pedagóg a prekladateľ, ktorý sa venoval antickej filozofii, fenomenológii a dielu Jana Patočku. Po roku 1970 mu znemožnili vysokoškolské pôsobenie; na obnovenú katedru filozofie Univerzity Palackého sa vrátil roku 1990. V tomto vydaní sa uplatnil ako spoluprekladateľ aj autor sprievodnej štúdie.

Kniha patrí do edície Malá díla vydavateľstva Votobia, kde je evidovaná ako prvý zväzok. Edícia združovala filozofické, esejistické a duchovné texty; vyšli v nej napríklad Nietzscheho Duševní aristokratismus, Schopenhauer od Thomasa Manna či Buberova Cesta člověka podle chasidského učení. Jej záber tak umožňoval stretávať rozdielne myšlienkové tradície v menších samostatných zväzkoch.

Prívlastok „tragické“ v názve odkazuje na Nietzscheho chápanie gréckej kultúry a jej vzťahu k utrpeniu, konfliktu a pominuteľnosti. Pri čítaní možno sledovať, ako cez dávnych mysliteľov formuluje aj vlastné otázky o hodnote poznania a schopnosti človeka prijať premenlivý svet.
-aicha-