VESMÍR A LIDSTVO

Krátky popis:

Když na Boží hod velikonoční roku 1955 zemřel ve věku 74 let francouzský přírodovědec a náboženský myslitel, jezuita Pierre Teilhard de Chardin, oslovila tato zpráva jen úzký okruh jeho osobních přátel a odborníků, především z přírodovědných oborů, v nichž pracoval. Avšak už v prosinci téhož roku vzbudilo mimořádnou pozornost jeho dílo Le phénomène humain, které nyní vydáváme pod názvem Vesmír a lidstvo. A když v několika příštích letech vyšly jeho další práce, z nichž naši čtenáři znají studii Místo člověka v přírodě (1967) a dílo o duchovním životě Božské prostředí, které spolu s dalšími kratšími úvahami obsáhl sborník Chuť žít (1970). stalo se Teilhardovo jméno známé doslova v celém světě. Upoutal pozornost - a ovšem vzbudil i polemiky - protože se pokusil nově a sugestivně osvětlit otázky vztahu přírody a člověka, vzniku života a myšlení, smyslu člověka a lidstva, transcendenci lidské existence - tedy otázky a problémy poutající pozornost lidí všech dob. Nejuceleněji zpracoval tato "odvěká" témata v díle Vesmír a lidstvo z roku 1940. Je to pokus o soustavný výklad celku skutečnosti a základních strukturálních rysů, které jsou všem jejím vrstvám společné a tvoří její jednotu. Svět je tu představen jako velkolepé drama vývoje od elementární hmoty přes důležité ."prahy" vzniku molekul, buněk, vyšších živočichů a člověka až k projevům jeho „vnitřní", tj. duchovní stránky, k lidské společnosti a lidstvu jako celku. Kniha končí odvážnou úvahou naznačující -podle Teilhardova přesvědčení stále v rámci vědeckého pohledu - k čemu tento vývoj míří, co mu dává smysl a cíl. Zde také vidí nezastupitelnou úlohu křesťanství jako náboženství lásky.
*-*

Ve svém hlavním díle Le Phénomène humain (česky Vesmír a lidstvo), jež mohlo vyjít až po jeho smrti, předkládá originální syntézu biblické představy Stvoření a konce světa s tím, co o evoluci víme dík moderní vědě.
-d-

Dielo *Fenomén človeka*, ktoré sa všeobecne považuje za jeho najvýznamnejšiu prácu, ponúka jasný pohľad na jeho myšlienkový svet – na myšlienky, ku ktorým sa vracal aj v neskorších textoch. Kniha je štruktúrovaná okolo troch hlavných tém. Prvé dve sa vzájomne dopĺňajú a sledujú vznik života z neživej hmoty a vznik myslenia zo sveta živých bytostí. Záverečná časť sa venuje ľudskému mysleniu v rámci „noosféry“ – sféry spájajúcej atmosféru a biosféru –, ktorá konverguje k zjednocujúcemu bodu, ktorý autor nazýva „bod Omega“. Práve v tejto kapitole dielo prechádza od prevažne vedeckého prístupu k perspektíve kresťanského teológa a zaujíma dynamický a pozitívny postoj k úlohe evolúcie. V tomto diele – ktoré sám označuje za „úvod do vysvetlenia sveta“ – autor tvrdí, že myslenie, so svojou jedinečnou schopnosťou skúmať a objavovať, leží v samotnom jadre evolučného potenciálu; preto považuje za nevyhnutné skúmať, „čím sa človek stáva a čo potrebuje“.
-g-

Vesmír a lidstvo je české vydanie najznámejšieho diela francúzskeho jezuitu, geológa a paleontológa Pierra Teilharda de Chardin Le Phénomène humain. Autor sa v ňom pokúša spojiť poznatky o kozmickom a biologickom vývoji s filozofickou otázkou človeka a s kresťanským chápaním sveta. Francúzsky originál vyšiel až posmrtne v roku 1955 vo vydavateľstve Éditions du Seuil. České vydanie Vyšehradu z roku 1990 je prvým českým vydaním celého tohto základného diela.

Teilhard opisuje dejiny vesmíru ako jeden veľký vývojový proces. Začína neživou hmotou, pokračuje vznikom života a rastúcou zložitosťou živých organizmov a za rozhodujúci ďalší „prah“ považuje vznik človeka schopného sebareflexie. Jeho model možno veľmi zjednodušene vyjadriť ako sled:
geosféra → biosféra → noosféra
Noosféra je u Teilharda „mysliaca vrstva“ Zeme – sféra ľudského vedomia, poznania a vzájomného prepájania ľudí. Samotný pojem vznikal v intelektuálnom prostredí okolo Teilharda, Édouarda Le Roya a Vladimira Vernadského v 20. rokoch 20. storočia; Teilhard ho následne výrazne rozpracoval práve vo Fenoméne človeka. Vývoj však podľa Teilharda nekončí človekom. Predpokladá ďalšie zbližovanie a „konvergenciu“ ľudského vedomia smerom k tomu, čo nazýva bod Omega – konečný pól zjednotenia, ktorý vo svojej kresťanskej interpretácii spája s Kristom. V samotnom Le Phénomène humain vystupujú noosféra a centrum Omega ako centrálne pojmy záverečných kapitol. Preto kniha nie je učebnicou evolučnej biológie v dnešnom zmysle. Je to filozoficko-teologická syntéza vytvorená prírodovedcom, ktorý sa pokúša z vedeckého obrazu evolúcie vyvodiť širší obraz miesta človeka vo vesmíre.

Pierre Teilhard de Chardin (1881 – 1955) bol francúzsky jezuita, kňaz, geológ, paleontológ a paleoantropológ. Študoval geológiu a paleontológiu a veľkú časť vedeckej kariéry strávil v Číne. Bol vedeckým poradcom Čínskeho geologického prieskumu a podieľal sa na výskume náleziska Zhoukoudian, presláveného nálezmi tzv. pekinského človeka – Homo erectus pekinensis. Práve spojenie dvoch svetov – exaktného paleontológa a katolíckeho kňaza – je základom jeho tvorby. Evolúciu nepovažoval za protiklad kresťanskej viery, ale pokúšal sa ju zaradiť priamo do svojho chápania stvorenia. To však v jeho dobe vyvolávalo problémy s cirkevnými autoritami. Rukopis Le Phénomène humain dokončil približne v rokoch 1938–1940, no počas života nedostal povolenie na jeho publikovanie. Dielo preto mohlo vyjsť až po jeho smrti v roku 1955.

Veľmi zaujímavý je samotný český názov. Le Phénomène humain by sa doslovnejšie preložilo ako „Ľudský fenomén“ alebo „Fenomén človeka“. Názov Vesmír a lidstvo je voľnejší, ale dobre vystihuje rozsah knihy – od vývoja hmoty a života až po ľudstvo ako celok. Prvé francúzske vydanie má dátum 1955, takže údaj „originál 1970“, ktorý sa niekedy objavuje v antikvariátnych záznamoch, nie je rokom prvého vydania originálu.

Pojem noosféra má dodnes vlastný život. Nezostal iba Teilhardovým filozofickým termínom – používa sa v sociológii, systémových vedách a diskusiách o planetárnom ľudskom vedomí, informačných sieťach či globálnej civilizácii. Aj odborná literatúra z roku 2024 znovu skúma noosféru ako možný model planetárneho „superorganizmu“. Podobný kultúrny život získal výraz „bod Omega“ – Omega Point. Termín pochádza od Teilharda, ale neskôr ho prevzali aj iní autori. Napríklad fyzik Frank J. Tipler ho použil pre svoju vlastnú, od Teilhardovej teológie výrazne odlišnú kozmologickú koncepciu. Takže výrazy noosféra a bod Omega, s ktorými sa dnes možno stretnúť vo filozofii, futurológii, teórii systémov alebo dokonca v populárnej kultúre, majú veľmi silné prepojenie práve s Teilhardovým myslením.

Zaujímavé je aj české vydanie z roku 1990. Hlavným prekladateľom a autorom úvodu bol Jan Sokol (1936 – 2021), významný český filozof a vysokoškolský pedagóg. S Vyšehradom spolupracoval desaťročia ako autor a prekladateľ filozofickej a náboženskej literatúry.

Obálku vytvoril Václav Sokol (*1938), český kresliar, grafik a typograf – a zároveň mladší brat Jana Sokola. Na jednom vydaní sa teda stretli dvaja bratia: Jan ako prekladateľ a filozofický sprievodca textom a Václav ako výtvarník obálky.

Teilhard de Chardin získal v roku 1937 Mendelovu medailu Villanova University. Cena mu bola udelená za jeho vedeckú prácu v paleontológii a zároveň za snahu ukazovať zlučiteľnosť vedeckého výskumu s náboženskou vierou. Villanova ho dodnes uvádza medzi držiteľmi Mendel Medal.

Život Pierra Teilharda de Chardin sa stal námetom viacerých dokumentárnych filmov. Najnovším a najrozsiahlejším je americký celovečerný dokument TEILHARD: Visionary Scientist (2024, réžia Frank Frost), ktorý približne v dvojhodinovom formáte zachytáva jeho pozoruhodnú životnú cestu – jezuitu, vojnového zdravotníka, paleontológa, účastníka výskumov v Číne a mysliteľa, ktorý sa celý život usiloval spojiť evolučnú vedu s kresťanskou vierou. Film vznikal trinásť rokov a v roku 2026 bol uvedený aj vo Vatikáne a v sídle jezuitského rádu v Ríme.
-ai-