KAUKAZSKÉ MOTÍVY

Krátky popis:

Výber z Lermontovovej poézie spojenej s Kaukazom – krajinou, ktorá bola pre jeho život aj tvorbu zásadná. Nejde o jednu pôvodnú ruskú zbierku s rovnakým názvom, ale o slovenský výber, ktorý zostavila a preložila Zora Jesenská. Kaukaz sa u Lermontova stáva súčasne reálnou krajinou, romantickou scenériou, miestom vojny, vyhnanstva, slobody i smrti.

Kaukazské motívy približujú tú časť Lermontovovej lyriky, v ktorej sa najvýraznejšie prejavilo jeho celoživotné očarenie Kaukazom. Výber spája horskú krajinu, osamelosť, slobodu, konflikt jednotlivca so spoločnosťou, vojnu, lásku, smrť a typicky romantické napätie medzi túžbou a nedosiahnuteľnosťou. Kaukaz pre Lermontova nebol exotickou kulisou poznanou iba z literatúry. Pobýval tam a neskôr tam bol aj dvakrát poslaný v rámci vojenskej služby a vyhnanstva. Prvý raz po básni Smrť básnika, v ktorej ostro reagoval na Puškinovu smrť, druhý raz po vlastnom súboji v roku 1840. Osobná skúsenosť s vojnou a kaukazskou krajinou preto prenikla priamo do jeho poézie. Jedným z mimoriadnych príkladov je báseň Valerik, ktorá vznikla po skutočnej bitke pri rovnomennej kaukazskej rieke v roku 1840. Lermontov v nej spojil ľúbostný list, osobnú spoveď, úvahy o zmysle vojny a takmer reportážny opis boja zblízka. Výber zároveň dobre ukazuje jednu zo základných čŕt Lermontovovho romantizmu: jeho hrdina často túži po absolútnej slobode, no súčasne si uvedomuje jej nedosiahnuteľnosť. Krajina hôr a priepastí sa preto uňho mení na obraz vnútorného sveta človeka.

Michail Jurievič Lermontov (1814 – 1841) bol ruský básnik, prozaik, dramatik a dôstojník, jedna z ústredných postáv ruského romantizmu. Už dobová literárna tradícia ho označovala za „básnika Kaukazu“ a po Puškinovej smrti bol pokladaný za jeho najvýraznejšieho básnického nástupcu. Výrazne ho ovplyvnil Byron. Typický Lermontovov hrdina je osamelý, vzdorovitý a často neschopný nájsť miesto v spoločnosti – črta, ktorá vrcholí v románe Hrdina našich čias a v poéme Démon. Jeho život sa dramaticky zmenil po smrti Alexandra Puškina v súboji v roku 1837. Lermontov napísal báseň Smrť básnika, v ktorej obvinil vysokú spoločnosť zo spoluúčasti na atmosfére vedúcej k Puškinovej smrti. Nasledovalo zatknutie a odvelenie na Kaukaz. Osudová podobnosť s Puškinom je pozoruhodná: aj Lermontov zomrel v súboji. V júli 1841 ho pri Piatigorsku zastrelil Nikolaj Martynov. Mal iba 26 rokov. Napriek krátkemu životu vytvoril rozsiahle básnické dielo, drámu Maškaráda, poémy Démon a Mcyri a román Hrdina našich čias, jeden zo základných textov ruskej psychologickej prózy.

Zora Jesenská (1909 – 1972) patrila k najvýznamnejším slovenským prekladateľkám 20. storočia a k osobnostiam, ktoré formovali modernú slovenskú prekladateľskú školu. Prekladala najmä ruskú klasiku – Čechova, Dostojevského, Gogoľa, Gončarova, Lermontova, Puškina, Tolstého či Turgeneva –, ale aj Shakespeara, Flauberta a Schillera. Pri Kaukazských motívoch bola jej úloha širšia než samotný preklad. Zostavila výber, preložila básne a napísala doslov i poznámky. Jesenská sa Lermontovovi venovala systematicky. Už v 50. rokoch pripravovala slovenské vydania jeho poézie a prózy a v roku 1959 sa podieľala na jeho Vybraných spisoch. Lermontovská encyklopédia výslovne zaznamenáva aj jej Kaukazské motívy z roku 1960 ako osobitný slovenský básnický výber. Jej neskorší život mal dramatický politický rozmer. Po okupácii Československa sa otvorene stavala za demokratizáciu pomerov; po roku 1969 jej bolo znemožnené publikovať. Pri jednej z protisovietskych demonštrácií ju dokonca fyzicky napadli príslušníci bezpečnosti.

Ilustrácie vytvoril Eduard Ovčáček (1933 – 2022), významný československý a neskôr český grafik, maliar, sochár, fotograf a autor vizuálnej poézie. V rokoch 1957 – 1963 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u Petra Matejku. Kaukazské motívy preto patria k jeho veľmi ranej tvorbe – kniha vyšla ešte počas jeho štúdia na VŠVU. V tom istom období sa Ovčáček podieľal na vzniku bratislavských Konfrontácií, ktoré presadzovali abstraktné a informelové umenie mimo hlavného prúdu oficiálnej kultúry. Neskôr sa preslávil predovšetkým experimentmi s písmom, znakom, lettrizmom, štrukturálnou grafikou a konkrétnou poéziou. Práve časové zaradenie robí jeho účasť na knihe zaujímavou: ide o ilustrátorskú prácu budúcej výraznej osobnosti československého povojnového výtvarného umenia ešte pred jeho prvou samostatnou výstavou v roku 1966.

Kaukaz nebol v Lermontovovom diele iba literárnou témou – stal sa miestom jeho vzostupu aj smrti. Po prvom vyhnanstve tam získaval materiál pre ďalšiu tvorbu, pri druhom už bojoval v prvej línii a napokon v Piatigorsku zahynul v súboji. Je preto jedným z mála veľkých romantických autorov, pri ktorých sa romantická predstava básnika-bojovníka tak tesne prekrýva so skutočným životopisom. Lermontov býva označovaný ako „básnik Kaukazu“. Už staršia Encyclopaedia Britannica používala priamo označenie „poet of the Caucasus“. Kaukazská téma sa stala jedným zo znakov, podľa ktorých sa jeho tvorba odlišuje aj v rámci ruského romantizmu.

Zaujímavá je aj edícia. Kaukazské motívy vyšli ako 11. zväzok edície Kvety; bezprostredne pred nimi bol ako desiaty zväzok vydaný Ikar večne živý Štefana Žáryho.

Lermontov mal preukázateľný vplyv aj na slovenskú poéziu. Literárna historička Elena Panovová porovnávala jeho romantického, rozorvaného lyrického hrdinu s Ivanom Kraskom a poukázala na príbuznosť v tematizovaní osamelosti, osobného smútku a konfliktu jednotlivca so svojou dobou.

Lermontovova kaukazská poézia výrazne prenikla do hudby. Najznámejším príkladom je poéma Démon, podľa ktorej Anton Rubinstein skomponoval rovnomennú operu. Svetová premiéra sa uskutočnila v Mariinskom divadle v Petrohrade v januári 1875; opera sa hrá dodnes. Démon mal mimoriadny kultúrny dosah aj vo výtvarnom umení a hudobnom divadle. Rubinsteinova opera spojila romantický príbeh padlého ducha s kaukazským prostredím a patrí k najvýznamnejším hudobným adaptáciám Lermontovovej tvorby.
-ai-