FARCHAD A ŠÍRIN

Krátky popis:

Severný Irán, v historických dobách známy pod názvom Chorásán, bol v 15. storočí politickým a kultúrnym centrom Stredného Východu. Mestá Mašhad, Herát a Samarkand sa stali významnými ohniskami verejného a umeleckého života, ktorý v timurovskom období dosiahol vysoký stupeň rozvoja. Medzi básnikmi, maliarmi, hudobníkmi a filozofi vynikol v tom čase Nizám-ed -din-Alíšer, známy pod menom ΝΑVΟΙ (1441-1501), ktorý sa právom označuje za zakladateľa uzbecej literatúry. Svojou všestrannou činnosťou v umení i vo verejnom živote (ako emir a neskôr vezír na dvore sultána Husejna Bajkara zakladal školy, staval nemocnice. cesty a kanály, podporoval umelcov a učencov) vtlačil Navoí vtedajšej dobe výraznú pečať svojej osobnosti a v poézii zanechal trvalú stopu. V jazykovednej Úvahe o dvoch jazykoch položil základy klasickej uzbečtiny a jeho najväčšou zásluhou zostane, že práve v rodnom jazyku vytvoril veľkolepé dielo, ktoré patrí medzi básnické vrcholky Východu. Okrem štyroch lyrických zbierok (Cardíván) je Navoi i autorom piatich rozsiahlych eposov, ktoré sú spojené na základe bohatej literárnej tradície do mohutného cyklu nazvaného Chamse (Pätorka). Navoí tak vytvoril súvislý sociálny, filozofický, morálny i historický obraz svojich čias a svojho prostredia.

FARCHAD A ŠÍRIN - v poradí druhý príbeh z Navoího Pätorky - je hrdinský epos so silnými lyrickými prvkami, je v ňom zobrazený človek vysokých morálnych hodnôt, človek, ktorého nezlomí nijaká vonkajšia sila. Láska k ľuďom, k zvieratám i k celej prírode, vernosť ideálom, a spravodlivosť charakterizujú Farchada, ktorý sa stal symbolom dobra a večnej lásky. Kňažná Sírin, symbol krásy a nevinnosti, zosobňuje večnú túžbu po láske a šťastí. Je akoby čírym zrkadlom, v ktorom sa zračí Farchadov svet zážitkov a skutkov. Napriek tejto idealizácii, ktorá je typickým znakom literatúry tohto typu, sa do tohto diela premietli dobové politické, spoločenské a kultúrne podmienky, ktoré sú reálnym pozadím básnických obrazov a dejov. Navoi - podobne ako jeho predchodca Nizámí sa pokúsil o syntézu poznania a chápania života a sveta. Toto úsilie je umocnené bohatými reflexiami, alegóriami, parabolami a symbolmi, sviežim jazykom a jemným, chápavým odstupom autora, ktorý celé dielo zavŕšil živou a silnou myšlienkou, vyvierajúcou z prirodzenej ľudskej túžby, myšlienkou o nevyhnutosti mieru medzi národmi. Toto posolstvo veľkého humanistického básnika Alíšera Navoího je aktuálne a platné i dnes.
*-*



Dielo autora, ktorý sa označuje za zakladateľa uzbeckej literatúry, žijúceho v druhej polovici 15. storočia. Jedná sa o hrdinský epos so silnými lyrickými prvkami.
-d-